Rozdiely

Keď sa človek stane katolíkom, niektorí ľudia sa budú diviť, ako mohol vyviesť takú hlúposť. Námietok proti katolíkom existuje mnoho, často protichodných. Napríklad ľudia vedia Cirkvi vyčítať, že pošliapava práva žien a vzápätí jej vytknúť, že je dobrá len pre ženy. Výčitiek voči Katolíckej cirkvi je príliš mnoho na to, aby sme ich mohli v krátkej kapitole všetky spomenúť. V tejto kapitole bude napriek tomu reč o niektorých bežných výhradách, pričom sa obmedzíme na výhrady ohľadom toho, čo katolíci učia.

Musíme hovoriť o rozdieloch? Nemôžeme jednoducho spolupracovať a mať sa radi?

Spolupracovať spolu môžeme. Milovať svojich blížnych ako seba od nás Boh vyslovene chce. Súčasťou toho je správať sa k iným s úctou, ktorú si zasluhujú. To však neznamená, že o rozdieloch nevieme alebo že nám prídu nedôležité. Naše staré mamy zvykli hovorievať: „Cudziu vieru nehaň, svojej sa drž.“ Keď človek pozná výhody svojej viery, je pre neho jednoduchšie držať sa jej. Okrem toho mu to umožňuje v priateľskom rozhovore dať vedieť aj iným, prečo je dobré stať sa katolíkom.

Takže kým začneme?

Začnime ateistami. Ateisti tvrdia, že Boh neexistuje. Ak si niekto myslí opak, vyčítajú mu, že verí niečomu, čo nemôže dokázať. Odvolávajú sa pritom na vedu, pričom pod vedou myslia cyklus „pozorovanie – hypotéza – experiment“.

Problém je, že takáto veda je síce dobrý nástroj na poznávanie prírody a na vysvetlenie javov s pomocou niekoľkých základných princípov, ale tie základné princípy veda tiež nie je schopná dokázať. Vedci odhaľujú prírodné zákony, ale prírodné zákony nie sú niečo, čo by bolo nejakým spôsobom dokázané. Sú to teórie, ktorým zatiaľ neprotirečí žiadny experiment. Nikde nie je zaručené, že sa experiment, ktorý zneplatní prírodný zákon, ktorému dnes veríme, nenájde v budúcnosti. Taká vec sa už niekoľkokrát v histórii stala. Chcieť od vedy, aby Boha dokázala, je neporozumením toho, ako veda funguje.

Navyše, takéto vymedzenie vedy je veľmi úzke a hodí sa na fyziku, chémiu a niektoré časti biológie. Napríklad matematika vedou v tomto zmysle nie je, lebo matematici veci dokazujú a experimenty nerobia. Podobne takouto vedou nie je história, právo ani etika. Všetko sú to však veľmi dôležité oblasti ľudského poznania. Ateisti skutočne zúžením vedy na experimentálnu prírodovedu môžu dosiahnuť pocit, že sa podobnými argumentami, ako bol ten Aristotelov ohľadom Božej existencie, nemusia zaoberať. Ale pri takto nimi nastavených podmienkach sa nedá dokázať ani Pytagorova veta.

Takáto prírodovedná verzia ateizmu je však skôr historická novinka. Staršie verzie (napríklad Marxov ateizmus) sa tiež odvolávali na „vedu“. Ale nemyslela sa tým prírodoveda, ale triedny boj, diktatúra proletariátu a ďalšie idey založené na Marxovej filozofii. Ateizmus má dnes niekedy podobu patent-na-rozum-izmu, teda postoja „ako môžete hovoriť, že máte pravdu, keď ja si myslím niečo iné“. V ideových sporoch s takýmto prístupom sa prekvapivo ocitajú niekedy kresťania na tej istej strane, ako Richard Dawkins a iní prominentní ateisti. Obaja totiž trváme na tom, že pravda je zhoda mysle a reality a že keď sa myseľ a nejaká vec nezhodujú, treba zmeniť zmýšľanie.

V čom má kresťanstvo oproti ateizmu výhodu?

Jednak v tom, že vidí cieľ ľudskej existencie mimo tento svet. To kresťanom umožňuje udržať si dlhodobý zmysel života aj vo zvlášť ťažkých podmienkach či zoči-voči smrti. Hovorili sme o tom už na začiatku tejto knihy. Ateisti sú odkázaní ohľadom zmysluplných vecí iba na tento svet, čo vedie k pokusom vytvoriť raj na zemi. Takéto pokusy však niekoľkokrát dopadli ako krvavé diktatúry s veľkým množstvom obetí. Navyše „uspokojivá sociálno-ekonomická situácia“ nie je definitívny cieľ človeka. Aj v bohatých krajinách, v ktorých sa dnes žije celkom pohodlne, nemusí byť vôbec jednoduché nájsť zmysel vlastného života.

Druhá výhoda je, že kresťania vďaka svojmu dedičstvu zo strany gréckej filozofie pokladajú pojmy pravda, dobro a krása za základné. Ateisti väčšinou vychádzajú z nejakého iného základu. Marx zvolil za základ triedny boj, Freud tvrdil, že základom je sex, Dawkins za základ pokladá gény. Problém je, že odvodiť z týchto pojmov potrebu dobra, pravdy a krásy je ťažké. V prípade tých génov to bude náročné už len kvôli tomu, že živočíchy s rôznymi evolučnými stratégiami na zemi existujú už milióny rokov, ale druh, ktorému by záležalo na pravde a kráse, sa objavil len pomerne nedávno. Ale bez pojmov dobra, pravdy a krásy, je oveľa ťažšie rozumným spôsobom spravovať ľudskú spoločnosť a rozlišovať medzi tým, čo zmysel má a tým, čo zmysel nemá.

Ľudia veria vo všelijakých bohov. Prečo si kresťania myslia, že majú toho pravého?

Nejde o to, vybrať si, či ten pravý boh je Zeus, Apolón, Héra, Loki alebo Tlaloc. Pointa je, že taký, ktorý by bol sám od seba, bol by dokonalý a všetko ostatné by malo svoju existenciu od neho, môže byť maximálne jeden. Tak to vidia kresťania spolu so židmi, moslimami či severoamerickými indiánmi. Dôvody sme už spomínali. Kvôli týmto dôvodom si kresťania myslia, že polyteizmus je zle. Ale nemajú problém s tým, keď jedného Boha niekto nazýva Alah alebo Giči Manitou. Boh je jeden. Ostatní bohovia môžu byť hrdinami zaujímavých príbehov alebo démonmi, ktorým sa prinášajú ľudské obete. Ale na to, aby boli Bohom, skrátka nemajú kvalifikáciu.

Okrem toho je tu problém, že keď je bohov veľa, majú vládcovia sklon pokladať sa za jedných z nich. Robili to faraóni aj rímski cisári. Dnes je polyteizmus v našich končinách skôr vzácnosťou. Ale sklon robiť zo seba boha nejako nie a nie vymiznúť.

Aj v jedného Boha veria ľudia všelijako.

Áno. Väčšinou ide o náboženstvá, ktoré sa dovolávajú Abraháma ako praotca viery a Boha označujú, ako „Boha Abrahámovho“. Okrem kresťanov najväčšiu časť z nich tvoria moslimovia.

Islam je náboženstvo založené na myšlienke zákona. Ľudia sa hnevajú, lebo nemajú dobrý zákon, ale ak dobrý zákon dostanú, tak namiesto vzájomnej nevraživosti sa pozrú do zákona a zariadia sa podľa toho. Moslimovia tvrdia, že zatiaľ čo židia prijímajú z veľkých prorokov iba Mojžiša, kresťania iba Mojžiša a Ježiša, oni prijímajú Mojžiša, Ježiša aj Mohameda, takže sú na tom najlepšie. Posvätná kniha moslimov je Korán. Bol zostavený na základe Mohamedových kázní a písomnej pozostalosti za vlády tretieho kalifa Otmána. Židov a kresťanov obviňujú moslimovia z toho, že Bibliu úmyselne zmenili, ale archanjel Gabriel zjavil Mohamedovi veci tak, ako boli pôvodne.

Moslimovia sú ariáni. Neveria, že Ježiš je Boh, ktorý má v jednej zo svojich dvoch prirodzeností tú istú podstatu ako Boh Otec. Nerozumejú učeniu o Svätej Trojici, myslia si, že kresťania veria v troch bohov: Alaha, Ježiša a Máriu. V Koráne sa o viere v Trojicu píše: „I keď Boh povie: »Ísa, syn Márie, a či ty si povedal ľuďom: Učiňte mňa i moju matku dvoma bohmi mimo Boha?« Povie: »Jedinečný si, nemá sa Ti pripisovať to, čo nezodpovedá pravde, neprislúcha mi, aby som hovoril niečo, na čo nemám právo. Ak som to povedal, iste by si o tom vedel. Poznáš, čo je vo mne a ja nepoznám, čo je v Tebe. Veď Ty si ten, kto pozná to, čo nie je známe.«“ (Piata súra, verš 116.) Táto predstava nemá s tým, čomu v skutočnosti veria kresťania, nič spoločné.

Podstatný rozdiel je aj v tom, že kresťanstvo nie je náboženstvo zákona. Hlavná pointa kresťanstva je, že Boh nás miluje, stal sa kvôli nám človekom a zomrel za nás. Vďaka tomu sme schopní aj povolaní vstúpiť do vzťahu k Bohu a milovať blížnych aj my. Zákony pokladáme za dôležité. Veď aj niekoľko kapitol tejto knižky bolo venovaných desatoru. Ale konečný cieľ nie je dodržať zákon, ale prísť k Bohu a nájsť jeho kráľovstvo. Desatoro slúži na to, aby nás upozornilo, že v nejakej veci naša láska k Bohu a blížnemu vážne kríva. To, o čo ide, je však tá láska, nie ten zákon.

Výrazne bližšie ako k moslimom máme k židom. Máme spoločnú veľkú časť Biblie, celý Starý Zákon sme zdedili od nich. Mimochodom, fakt, že Starý Zákon bol dlhé roky uchovávaný dvomi rôznymi kultúrami, hovorí proti výčitke zo strany moslimov, že by v ňom kresťania boli niečo menili. Židia pokladajú Ježiša za jedného z mnohých falošných Mesiášov. Rovnako ako moslimovia majú židia problém s učením o Svätej Trojici, lebo v nej vidia ohrozenie viery v to, že Boh je jeden. Podobne ako islam, je židovstvo v prvom rade náboženstvom zákona.

To, čo Ježiš učil a robil, je zakotvené v židovskej kultúre, používa židovské symboly, odvoláva sa na Božie pôsobenie v dejinách Izraela a podľa kresťanov toto pôsobenie završuje. Kresťania na rozdiel od moslimov berú Starý Zákon vážne, pretože vidia v Ježišovi naplnenie prisľúbení, ktoré Boh dal v prvom rade Židom. Je nám ľúto, že Židia to tak väčšinou nevidia. Aj keď z toho, že Ježišovo učenie bolo hlásané aj iným národom, máme v konečnom dôsledku veľký zisk.

Aj samotní kresťania tvrdia veci, ktoré si navzájom odporujú.

Žiaľ, áno. Ježiš sa pri Poslednej večeri modlil: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17,20–21) Je nutné priznať, že toto sme pokazili. Kresťania sú rozdelení, je to hanba a robí to škodu.

K najväčšiemu rozdeleniu kresťanov došlo v šestnástom storočí počas reformácie. Z tohto delenia vzišlo mnoho kresťanských denominácií, z ktorých každá vyčíta katolíkom niečo trochu iné. Väčšinou sa zhodnú na piatich „solae“ čiže „iba“, ktoré podľa nich katolíci porušujú. Ako problematickú vidíme hlavne zásadu „sola scriptura“, čiže „iba Písmo“, ktorá hovorí, že Biblia má prednosť pred cirkevnou tradíciou a interpretáciou. S týmto nesúhlasíme preto, lebo spisy Nového Zákona vznikali až v čase, keď už Cirkev existovala. Biblický kánon samotný je vecou tradície a bol ustanovený Cirkvou. Navyše, ak by mala táto zásada platiť, musela by sa v Biblii explicitne nachádzať, lebo inak by bola sama časťou nejakej mimobiblickej tradície. Ale nenachádza sa. Problémy pôsobí aj zásada „solus Christus“ čiže „iba Kristus“. Hovorí, že Ježiš je jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi. S týmto tvrdením úplne súhlasíme. Je nám však ľúto, že protestanti túto zásadu použili na to, aby odmietli apoštolskú postupnosť, sviatostné kňazstvo a s ním aj väčšinu sviatostí. Dôsledkom odmietnutia apoštolskej postupnosti ako hlavného garanta odovzdávania kresťanskej náuky spolu s postupnosťou pápežov ako garantov jednoty Cirkvi je veľká roztrieštenosť v učení protestantských cirkví. Jednota Cirkvi sa na „sola scriptura“ stavia zle, pretože Písmo sa dá interpretovať naozaj rôznymi spôsobmi.

Protestanti nemajú sviatosti?

Protestanti tvrdia, že sviatosti sú len dve. Krst a Večera Pánova. Krst nás spája. S Večerou Pánovou je to problematickejšie. Reformovaná cirkev učí, že eucharistia je Kristovým telom len v prenesenom zmysle slova. Prístup evanjelikov augsburského vyznania je katolíkom bližší, ale ani oni učenie o premene podstaty chleba a vína na podstatu Ježišovho tela a krvi pri eucharistickej obete neprijímajú. Katolíci spolu s pravoslávnymi berú Ježišovu vetu „Toto je moje telo.“ (Lk 22,19) doslovne. Navyše, ako v druhom storočí písal svätý Ignác Antiochijský, za pravú Eucharistiu má byť považovaná len tá, ktorú koná biskup a ten, koho tým poveril. V protestantských zboroch buď na apoštolskú postupnosť vôbec nedbajú, alebo je prinajmenšom sporná. Nemajú biskupov, ktorí by boli nástupcami apoštolov a preto je sporná aj platnosť ich slávenia Večere Pánovej. Strata pochopenia toho, čo Pánova Večera je (o ostatných sviatostiach ani nehovoriac), je podľa katolíkov jednou z hlavných škôd, ktoré reformácia priniesla.

A čo pravoslávni kresťania?

Tí nám majú za zlé, že sme do nicejsko-konštantínopolského kréda pridali „filioque“, teda, že Duch Svätý vychádza z Otca „i Syna“. Ide o komplikovaný spor, ktorý v jedenástom storočí viedol k rozdeleniu Cirkvi na východnú a západnú. Pravoslávni kresťania majú v poriadku sviatosti aj apoštolskú postupnosť. Vďaka tomu si zachovali vieru takmer neporušenú. Odmietajú však pápežskú postupnosť ako úrad jednoty Cirkvi.

Napriek tomu, že nás od iných kresťanov oddeľuje rozdielna náuka a niektoré dávne krivdy, spája nás jeden krst. Aj na nich sa vzťahuje Ježišovo nové prikázanie, aby sme sa navzájom milovali tak, ako on miloval nás.

Aby som to zhrnul: Katolíci veria konkrétnym veciam, ktoré sa iným ľuďom nemusia páčiť. To, že sa im nepáčia, ale ešte nie je dostatočný dôvod na to, aby tým veciam katolíci veriť prestali. Ľudí, ktorí s nimi nesúhlasia, ale majú katolíci milovať. Tak?

Tak.