Hriech

S pojmom hriech sa dnes stretneme väčšinou už len v kostole. Možno sa mihne v reklame na nejaké sladkosti, ktoré sú „hriešne dobré“, čím chcú tvorcovia reklamy povedať, že si ich určite dáš, aj keď z nich strašne priberieš. Ešte sa občas objaví v súvislosti so sexom, často spolu s uistením, že „čo je z lásky, nie je hriech“. Človek z toho získa neurčitý dojem, že hriech je niečo, čo je príjemné, ale o čom sa ľudia hanbia hovoriť. Ale nie je z toho úplne zrejmé, čo presne by to malo byť.

Nie je hriech skrátka prestúpenie zákona?

Nie celkom. Ako príklad uveďme blahoslavenú Zdenku Schelingovú. (Slovo blahoslavený sme už spomínali v súvislosti s Božím kráľovstvom. Katolíci dávajú tento titul ľuďom, o ktorých veria, že Božie kráľovstvo dosiahli spôsobom, ktorý je dôležité si pripomínať.) Zdenka bola z Oravy. Vstúpila do Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža a celý život robila laborantku a röntgenologičku v nemocnici. Keď prišli k moci komunisti, pracovala práve v Štátnej nemocnici na Mickiewiczovej v Bratislave. Raz k nim na oddelenie priviezli väzneného kňaza Štefana Koštiala, aby sa zotavil z následkov mučenia po výsluchu. Zdenka namiešala strážnikovi do kávičky uspávacie prášky a pátrovi pomohla utiecť. Súdruhovia tušili, že v tom asi mala prsty, a tak jej nachystali pascu. Priviezli jej na oddelenie ďalších troch kňazov a troch bohoslovcov a rozšírili správu, že majú byť niekde na Sibíri popravení. (Medzi tými kňazmi bol aj ďalší slovenský blahoslavený, Titus Zeman.) Zdenka chcela pomôcť aj im a chytili ju pri tom. Následne ju zavreli, vo väzení mučili a prepustili ju až po tom, ako bolo zrejmé, že už veľmi dlho žiť nebude. To, čo spravila, bolo proti vtedajším zákonom. Ale rozhodne to nebol hriech. Bola to správna vec.

Na druhej strane, keď v rozprávaní na začiatku Knihy Genezis zabil Kain svojho brata Ábela (pričom predtým dostal od Boha varovanie, že má svoj hnev krotiť), Boh mu povedal: „Čo si to urobil?! Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne.“ (Gn 4,10) Išlo teda o hriech, aj keď vtedy ešte žiadne zákony neboli. A naopak, je možné robiť zlé veci, ktoré sú pritom v úplnom súlade s aktuálne platnými zákonmi štátu. Napríklad zabíjať svojich spoluobčanov v koncentrákoch či arizovať ich majetky. (Takto bola okrem iných zavraždená svätá Edith Steinová, pôvodom Židovka, ktorá je jednou zo šiestich patrónov Európy.)

Tak čo je potom hriech?

Starí Gréci používali pre hriech výraz (h)amartia, ktorý je odvodený od slovesa (h)amartanó. Toto slovo má viacero významov, konkrétne chybiť, dopustiť sa, netrafiť, strácať, minúť, zanedbávať, hrešiť, mýliť sa. Najbližšie k tomu, čo kresťania pokladajú za hriech, sú výrazy netrafiť a minúť.

Už sme rozprávali o tom, že ľudský život má zmysel a že definitívny zmysel nášho života nie je na tomto svete. Tento zmysel môže človek netrafiť a minúť, podobne ako lukostrelec, ktorý netrafí terč. Minúť sa so zmyslom vlastného života je vec, ktorá je oveľa vážnejšia než to, že si človek dá „hriešny“ koláčik so šľahačkou.

Dobrým príkladom takéhoto minutia zmyslu vlastného života je faraón z nášho predošlého rozprávania. Jeho presvedčenie, že je bohom, bol skrátka omyl. Ale faraón na ňom urputne trval, aj keď videl, že má do činenia s niekým väčším, než je on. Upustil od neho len na chvíľu, keď mu nejaká rana spôsobila zvlášť veľké nepríjemnosti. No len čo rana pominula, bolo jeho presvedčenie o vlastnej bohorovnosti späť. Mal sa starať o svoju krajinu. Ako kráľa ríše si ho ctili práve preto, že mal dbať o rovnováhu a spravodlivosť. Namiesto toho spôsobil, že jeho aj jeho krajinu postihli ťažké rany. Keby bol o spravodlivosť dbal, nemuselo sa tak stať.

Faraón bol záporná postava. Mojžiš bol kladný hrdina?

Ľudí, ktorí nemajú vo svojej osobnej histórii žiadnu škvrnu, je v Biblii pramálo. Mojžiš začal svoju kariéru vraždou. Problémy sa objavili už na začiatku Knihy Genezis – v rozprávaní o tom, ako Adam s Evou namiesto toho, aby sa tešili z darov, ktoré dostali, radšej ochutnali zo stromu poznania dobra a zla. A zlo spoznali. Sklon rezignovať na zmysel vlastného života a robiť veci, ktoré sú neľudské, sme po nich zdedili. Kresťania ho nazývajú dedičný hriech.

Tento sklon sa naplno prejavil hneď v ďalšej generácii, keď Kain zabil Ábela. A situácia sa nezlepšovala.

S rovnakým sklonom rezignovať na cieľ vlastného života zápasil aj Mojžiš v prípade Izraelitov, ktorých dostal na starosti. Ich cieľom bolo odísť z Egypta do zeme, ktorú Boh prisľúbil ich praotcovi Abrahámovi. Izraeliti sa však Mojžišovi stále sťažovali na každé nepohodlie. Pri prvej príležitosti si namiesto Boha, ktorý ich vyviedol z Egypta, spravili zlaté teliatko a klaňali sa mu. Keď nastali nejaké vážnejšie problémy, chceli sa do Egypta vrátiť a nariekali, ako im tam bolo dobre. A keď prišli k zasľúbenej zemi, nevošli do nej, lebo sa báli. Ich vyzvedači totiž prišli so správou, že „sú tam obri“. Dvaja z vyzvedačov síce tvrdili, že sa nie je čoho báť, ale tých skoro ukameňovali. Putovanie, ktoré sa dalo zvládnuť za dva týždne, im vďaka takémuto prístupu trvalo štyridsať rokov.

Keď človek číta Bibliu, občas má dojem, že zúčastnené postavy vynikajú práve v tom, ako kvalitne sa dokážu minúť s cieľom vlastného života.

To je očakávateľné. V každom človeku je predsa dobro aj zlo.

Áno. A pripustiť, že je vo mne zlo, občas aj dosť vážne, vôbec nie je príjemná predstava. Faraón bol pokladaný za boha a žiadne zlo v sebe nevidel. Čo sa týka Babylonu, napríklad Chammurapi o sebe v úvode svojho zákonníka píše, aký je dokonalý vládca a ako z neho majú všetci bohovia radosť. Za bohov sa nechali vyhlasovať ešte rímski cisári. Niektorí starovekí svätí boli popravení práve pre odvahu tvrdiť, že cisári bohovia nie sú, a preto, že im odmietali prinášať obetu ako bohom.

Biblia však pristupuje k vládcom Izraelského a Judského kráľovstva s veľkou skepsou. Už vtedy, keď Izraeliti prišli za prorokom Samuelom s požiadavkou: „Všetci naokolo majú kráľa, aj my nejakého chceme!“, Samuel reagoval asi takto: „Zbláznili ste sa? Mať kráľa vôbec nie je výhra.“ Prorok to samozrejme opisuje farbistejšie (detaily nájdeš v (1Sam 8). Ak si pozrieš Knihy kráľov či Knihy kroník, ako refrén sa tam pri väčšine kráľovských mien opakuje: „Robil, čo sa Pánovi nepáči“ (dohromady tridsaťšesťkrát). Králi, ktorí boli ako-tak solídni, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Sirachovec spomína troch: Dávida, Ezechiáša a Joziáša (pozri Sir 49,5). Najväčším izraelským kráľom bol kráľ Dávid. Mal mnohé kvality a snažil sa páčiť svojmu Bohu. Ale aj on spravil zlé veci. Jednému z veliteľov svojho vojska zviedol ženu, snažil sa ututlať následné tehotenstvo a keď to nevyšlo, zariadil, aby dotyčný veliteľ padol v boji. Ku cti mu v tejto veci slúži akurát to, že keď mu prorok Nátan prišiel vysvetliť, že spravil riadne svinstvo, uznal to a naozaj vážne to ľutoval. (Mimochodom, ísť povedať kráľovi niečo také si vyžaduje istú mieru statočnosti.)

S rovnakou skepsou, s akou Biblia pristupuje k izraelským vládcom, pristupuje ku všetkým ľuďom. Onen sklon minúť sa so zmyslom vlastného života a dobrovoľne, vedome robiť nerozumné a zlé veci – čiže v kresťanskej aj židovskej terminológii hrešiť – zdedili všetci bez ohľadu na to, či majú moc alebo nie. Takýto pohľad je oveľa realistickejší, než pokusy urobiť si zo svojho vládcu boha.

A nemôžeme to, že sme hriešni, skrátka neriešiť a neotravovať sa s tým?

Nechať niektoré veci tak nie je dobrý nápad. Ak človek nejakým konaním ignoruje zmysel vlastného života, často tým škodí aj ľuďom okolo seba a vo vážnych prípadoch je rozumné také činy trestať. Presne preto existuje trestný zákonník.

Problémy sú však hlbšie a je ich viacero. Prvým je, že keď človek začne robiť nejakú čiernotu, zvykne si na ňu a bude mu pripadať normálna. Keď faraón štvrtýkrát porušil sľub daný Mojžišovi, už sa mu ani nezdalo, že robí niečo nesprávne. Veď dovtedy mu to vždy prešlo. Stačilo nasľubovať, Mojžiš u svojho Boha vybavil, že rana sa skončila, a bol pokoj.

Ľudia sú schopní zdôvodniť si pre seba takmer čokoľvek. Dokážu sa tváriť, že všetko je v poriadku, aj keby práve rozpútali svetovú vojnu, klamať si do očí a premaľovávať svoju čiernotu na bielo. V dôsledku toho, že stierajú rozdiel medzi dobrom a zlom, prestanú rozoznávať pravdu. Tá sa občas pripomenie, niekedy aj drsným spôsobom. Vtedy je šanca obrátiť sa. Ale zvyk môže byť silnejší. Ani faraónovi nepomohlo, keď ho dobehla realita a dôsledky jeho skutkov. Namiesto toho, aby sa zmenil, sa len utvrdil vo svojej zlosti a vyslal za Izraelitmi vojsko.

Druhý problém sa týka slobody. Slobodný človek je taký, ktorý má nad sebou vládu. Ako sa o vládu nad sebou dá prísť? Buď človeka niekto zotročí a on sa ocitne v podobnej situácii ako Židia v Egypte, alebo sa človek oddá nejakej závislosti. Vtedy nie je otrokom niekoho zvonku, vládu nad sebou však nemá. Ľudia závislí od alkoholu by vedeli rozprávať! Závislosť nemusí byť len od alkoholu či nejakej inej drogy. Ľudia môžu byť závislí od porna, od hracích automatov, od toxického vzťahu k inému človeku, od toho, že niekým manipulujú, alebo od toho, že majú moc. Vládu nad sebou nemajú ani ľudia, ktorí prepadajú chorobnému hnevu či žiarlivosti, ani tí, ktorým bráni urobiť čokoľvek zmysluplné prokrastinácia.

Keď je človek závislý, premaľovávanie čiernych vecí na bielo a odmietanie pravdy sa zvyčajne ešte zintenzívni. Alkoholici často tvrdia, že majú všetko pod kontrolou a môžu kedykoľvek prestať. Tráva sa hulí výhradne zo zdravotných dôvodov. Gambler si myslí, že po najbližšej výplate určite všetko vyhrá späť a splatí všetky dlhy. Manželovi či manželke človek zahýba, lebo „on/ona mi vôbec nerozumie“. Ľudia namočení do toxických vzťahov sú presvedčení, že s nikým iným nemôžu byť šťastní. Vorkoholik, ktorého úplne pohltila jeho práca, to „robí pre rodinu“, hoci jeho deťom by oveľa viac prospelo, keby niekedy trávili čas s vlastným otcom.

Takéto vyhováranie sprevádza ľudstvo oddávna. Keď Adam ochutnal zo stromu poznania dobra a zla, tvrdil Bohu: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ (Gn 3,12) Skrátka „Ja za to nemôžem, Pane Bože, môže za to moja žena a ty.“ Pritom Adam stál celý čas vedľa Evy a videl, čo sa deje (pozri Gn 3,6).

Hriech je vec, ktorá človeku bráni žiť pekný, zmysluplný a naplnený život. Najväčší problém v súvislosti s ignorovaním vlastnej hriešnosti je ten, že človek sa môže s cieľom vlastného života minúť úplne, nezvratne a definitívne. Peklo nie je o tom, že čerti strkajú ľudí do kotlov vidlami. Peklo je to, že človek dal nejakej podružnej veci definitívne prednosť pred Bohom. Je od nej závislý, nedokáže sa jej zriecť a kvôli nej radšej prežíva, než naozaj žije. Otroctvo závislosti, o ktorom sme hovorili, sa môže stať trvalým.

No dobre. A čo s tým?

O tom, čo s tým, budeme hovoriť až do konca tejto knihy. Predbežne spomeňme dve veci.

Prvá je, že Boh chce, aby sme boli slobodní, mali nad sebou vládu a naplnili zmysel svojho života. Rovnako, ako bol Boh na strane Izraela, keď sa usiloval o svoje oslobodenie z egyptského otroctva, je aj na strane ľudí, ktorí sa snažia oslobodiť od svojich závislostí zapríčinených zlými rozhodnutiami.

Druhá je, že je dôležité nepremaľovávať svoju čiernotu na bielo. Niektoré boje sú nadlho a keď si človek musí pripustiť, že opakovane robí tú istú hlúposť, neprispieva to k jeho sebavedomiu. Ale povedať si, že sa s tým nedá nič spraviť alebo vyhlásiť:„Ja som už raz taký“, je podobný prístup, ako keď si Izraeliti hovorili, že v Egypte je vlastne fajn, aj keď ich tam zotročovali a zabíjali im deti.

Takže si to zhrňme. Hriech je, keď človek prestane rozlišovať medzi dobrom a zlom, alebo si dobrovoľne zvolí zlo. Minie sa tak so zmyslom svojho života. Stratí Boha a na prvé miesto v živote postaví nejakú inú vec, ktorá je mu cennejšia a ktorá ho zotročí. Sklon k takémuto konaniu máme všetci a nazýva sa dedičný hriech. Získať opäť slobodu vôbec nemusí byť jednoduché.

Tak veru.