Syn (Boh z Boha)

Nicejsko-carihradské vyznanie viery ďalej pokračuje:

Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené.

Prečo majú kresťania veriť, že Ježiš je Boh?

Začneme jednou nenápadnou epizódou z Lukášovho evanjelia (príbeh si možno pamätáš aj z Matúšovho, ale v trochu stručnejšej verzii):

Keď v istý deň učil, sedeli pri ňom farizeji a zákonníci, čo poprichádzali zo všetkých galilejských a judejských dedín i z Jeruzalema; a mal od Pána moc uzdravovať. Tu muži priniesli na nosidlách človeka, ktorý bol ochrnutý, a pokúšali sa dostať ho dovnútra a položiť pred neho. Ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša. Keď videl ich vieru, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Tu zákonníci a farizeji začali uvažovať: „Ktože je to, že sa takto rúha?! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal im: „O čom to premýšľate vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať: »Odpúšťajú sa ti hriechy,« alebo povedať: »Vstaň a choď«? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ A on hneď pred ich očami vstal, vzal si lôžko a velebiac Boha odišiel domov.

(Lk 5,17–25)

S odpustením hriechov je to komplikovanejšie, než sa zdá na prvý pohľad. Keď niekoho zavrú za nejaký zločin na desať rokov, po piatich rokoch príde amnestia a dotyčného pustia, iste je to pre neho dôvod na radosť. To však nie je odpustenie hriechu, ale odpustenie trestu. Už sme rozprávali o tom, že hriech je minutie sa s cieľom života. A takéto vážne minutie sa s cieľom vlastného života si ľudia zvyknú vyčítať dlho. Niekto môže byť zavretý za vraždu a potom dostať amnestiu. No ak ho dostihla hrôza toho, čo urobil, výčitky svedomia ho môžu prenasledovať aj dlho potom, ako ho pustili z basy. Prístup „tvárme sa, že sa vlastne nič nestalo“ v takýchto situáciách nepomôže.

Boh je príčinou toho, že existujeme. Kresťania, rovnako ako židia, to vidia tak, že je aj cieľom nášho života. Ak sa teda niekto cieľu svojho života spreneverí, bude sa za to zodpovedať Bohu. Presne preto zákonníkov a farizejov tak pobúrilo, keď Ježiš vyhlásil „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Ich komentár „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ je správny a presný.

Ježiš však napriek tomu tvrdí, že odpúšťať hriechy môže. A dokladá to tým, že môže vykonať aj iné veci, ktoré ľudia bežne urobiť nemôžu.

To, že Ježiš je Boh, je silné tvrdenie. Minule sme Boha spomínali ako prvú príčinu všetkého, čo existuje. Ale Ježiš je človek, ktorý sa narodil Márii v Betleheme. Svet už vtedy nejaký čas existoval. Ako môže byť Ježiš Boh?

Tvrdenie je to silné. Ale Ježiš tento nárok vzniesol. Pripomeňme si jeho hádku s farizejmi z Jánovho evanjelia:

„Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky.“ Židia mu povedali: „Teraz už vieme, že si posadnutý zlým duchom. Abrahám zomrel aj proroci, a ty hovoríš: »Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky.« Si azda väčší ako náš otec Abrahám, ktorý zomrel? Aj proroci pomreli. Kýmže sa robíš?“ Ježiš odpovedal: „Ak sa oslavujem ja sám, moja sláva nestojí za nič. Ale oslavuje ma môj Otec, o ktorom vy hovoríte: »On je náš Boh,« a nepoznáte ho. Ale ja ho poznám. A keby som povedal: Nepoznám ho, bol by som luhár ako vy. Ale ja ho poznám a jeho slovo zachovávam. Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa.“ Židia mu vraveli: „Ešte nemáš ani päťdesiat rokov a videl si Abraháma?“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som.“ Na to zdvihli kamene a chceli ich hádzať do neho, ale Ježiš sa skryl a vyšiel z chrámu.

(Jn 8,51–59)

Ježiš tu tvrdí, že bol skôr, ako praotec Izraelitov Abrahám. Navyše, možno si si všimol gramatickú nezrovnalosť vo vete „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som.“ Ježiš prešiel z minulého času do prítomného. Dôvod bol ten, že ono „Ja Som.“ je priamy citát z už spomínaného „Ja som, ktorý som!“ – tak sa Boh predstavil Mojžišovi. Žiaden div, že v tomto momente sa hádka skončila a Židia siahli po kameňoch.

Ježiš o sebe vyhlasuje, že existuje rovnakým spôsobom, ako existuje Boh. Pripomeňme si, že zmysel výroku „Ja som, ktorý som!“ je ten, že Boh je a všetko ostatné, čo je, má svoju existenciu od neho.

Rovnakú myšlienku nájdeme aj na začiatku Jánovho evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ (Jn 1,1–2) Ján tu hovorí o Ježišovi. A veta: „Bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ znamená, že Ježiš je príčinou všetkých vecí a teda je Bohom.

Ako vieme, že tento Ježišov nárok je oprávnený?

Takýto nárok sa zdal príliš silný aj Židom. Jednu z ich reakcií sme mohli vidieť v predošlom úryvku. Výhrady Židov sú ešte jasnejšie formulované v nasledujúcom texte. Ten opisuje situáciu krátko po tom, ako Ježiš uzdravil (v sobotu) ďalšieho ochrnutého, ktorý ho hneď nato udal.

A ten človek šiel povedať Židom, že ho to Ježiš uzdravil. A Židia Ježiša prenasledovali za to, že robil takéto veci v sobotu. Ježiš im povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu.

(Jn 5,15–18)

Pozorovania Židov boli správne. Ježiš porušoval sobotu, nazýval Boha svojím Otcom a robil sa rovným Bohu. A tak ho prostredníctvom rímskej správy zabili. Ježišova obžaloba pred Pilátom znela: „My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna.“ (Jn 19,7)

To, že Ježišove nároky nakoniec oprávnené boli, vieme podľa toho, že vstal z mŕtvych.

Mimochodom – v kapitole o Baránkovi padla otázka, či môže mať smrť jedného človeka taký účinok, že poslúži ako výkupné za všetky hriechy. Odpoveď je, že dobrovoľná obeta človeka, ktorý je súčasne Bohom, takýto účinok mať môže.

Moment. Naposledy sme predsa hovorili o tom, že Boh je jeden. Teraz tvrdíš, že Ježiš je Boh. Okrem toho však vravíš, že Ježiš Boha nazýval svojím Otcom. To už sú dvaja, nie?

Kresťania napriek uvedenému trvajú na monoteizme a na tom, že Boh je len jeden. Na to, aby veci dokázali dobre popísať a poradiť si s paradoxmi, ktoré sme naznačili, si však museli vypožičať slovník z gréckej filozofie. Vráťme sa na chvíľu k Aristotelovi.

Aristoteles rozdelil všetko, čo je, do desiatich kategórií: podstata, kvantita, kvalita, vzťah, kde?, kedy?, poloha, stav, činnosť, trpnosť. Posledných deväť z týchto kategórií má spoločné pomenovanie akcidenty, lebo označujú premenlivé, nepodstatné či náhodné vlastnosti. Neexistujú samy o sebe, ale jestvujú len na podstatách. Môžu sa meniť bez toho, aby sa zmenila samotná podstata. Napríklad Sokrates mohol ako chlapec vážiť dvadsať kíl, ako dospelý muž osemdesiat (kvantita); mohol byť najprv neučený a potom vzdelaný (kvalita); bol synom svojich rodičov, neskôr Xantipiným manželom a ešte neskôr otcom svojich troch synov (vzťah); mohol sa nachádzať v Aténach i na vojenskej výprave (kde?); žil aj v roku 450 pred Kristom, aj v roku 420 pred Kristom (kedy?); mohol doma ležať a spať ale tiež stáť pred domom (poloha); mohol byť obutý i bosý (stav); mohol zápalisto diskutovať na trhovisku aj odpočívať po obede (činnosť) a mohol byť obdarený právami aténskeho občana aj byť odsúdený na smrť (trpnosť). Napriek tomu, že sa všetky tieto akcidenty menili, stále to bol ten istý Sokrates, čiže jeho podstata ostala tá istá.

Aristoteles navyše rozlišoval medzi prvou podstatou, teda podstatou jednej konkrétnej veci (napríklad podstatou Sokrata) a druhou podstatou, keď ide o podstatu univerzálneho pojmu. Napríklad podstatu „bytia človekom“ majú všetci ľudia spoločnú. Sokrates mal iba jednu prvú podstatu (teda to, čo znamená „byť Sokratom“), ale druhých podstát mal viacero (ako živočích, človek alebo muž).

O Bohu sme minule hovorili, že je tým prvým nemenným, ktorý spôsobuje zmeny. Keďže sa nemení, jeho vlastnosti nie sú akcidenty. A pretože je jediný, má jednu podstatu a je to prvá podstata.

Ak kresťania chceli pripustiť, že Ježiš nazýval Boha svojím Otcom a tým sa robil rovným Bohu, viedlo ich to k dôsledku, že existujú dve rôzne osoby (Otec a Syn), ktoré musia mať spoločnú podstatu. Iba tak môžu byť obe tieto osoby jedným nemenným Bohom, ktorý stvoril svet. Preto máme vo vyznaní viery slová „jednej podstaty s Otcom“.

Boh sa nemení. Ježiš sa ale menil. Rozhodne je viditeľný rozdiel medzi bábätkom v jasliach v Betleheme a ukrižovaným dospelým mužom v Jeruzaleme.

Budeme potrebovať ešte jeden nový pojem. Každá podstata či iná kategória má svoju prirodzenosť. Prirodzenosť je to, ako sa daná vec prejavuje a vďaka čomu je možné odlíšiť ju od iných vecí. Niekedy sa v rovnakom význame používa slovo esencia alebo definícia.

Boh Syn má prvú podstatu spoločnú s Otcom. Okrem nej však na seba prijal aj ľudskú podstatu – stal sa človekom. Túto podstatu má spoločnú so všetkými ľuďmi. Preto ide o druhú podstatu. To znamená, že Ježiš má v sebe dve prirodzenosti, ktoré k týmto podstatám patria. Obe sú nezmenené (to, že sú v Ježišovi obidve, nezmenilo ani jednu z nich), nezmiešané (ich spojením nevznikla nejaká ďalšia prirodzenosť), bez oddelenia (aj keď má Ježiš dve prirodzenosti, je len jednou osobou, nie dvomi) a bez odlúčenia (keď Ježiš vystúpil do neba, neprestal byť človekom – stále má aj božskú, aj ľudskú prirodzenosť).

Ježiš je Boh aj človek. Oboje naraz. Ako človek sa menil rovnako ako ostatní ľudia. Ako Boh sa nemenil. O tom, ako sa Boh stal človekom, budeme hovoriť nabudúce.

Hm. Dve osoby s tou istou podstatou? Niekto, kto je Boh aj človek naraz? To znie dosť divoko.

Formulácie použité vo vyznaní viery sú logickým dôsledkom toho, že Ježišove slová a skutky berieme vážne. Keďže nemáme iný príklad toho, že by dve osoby mali spoločnú podstatu, ani toho, že by niekto bol Boh aj človek súčasne, sme si vedomí, že hovoríme o tajomstve. V žiadnom prípade nechceme povedať, že máme úplné poznanie Boha. Čo však povedať chceme, je, že v Ježišovom prípade sa Boh stal človekom. Aristotelove pojmy ako podstata a prirodzenosť len pomohli kresťanom vyjadriť to vo vyznaní viery presnejšie. Vďaka týmto pojmom vieme rozlíšiť, že ide o výnimočnú situáciu, ale nie o chybu v logike.

Z vyznania viery plynie, je, že ak niekto hľadá Boha, má sa pozerať na Ježiša. On sám to krátko pred ukrižovaním vravel apoštolom takto:

Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“ Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“ Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami, a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: »Ukáž nám Otca?!«

(Jn 14,5–9)

Každá oficiálna spoločná modlitba k Bohu v katolíckom kostole sa končí slovami: „Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov. Amen.“

Táto kapitola má zhrnutie opäť v samotnom kréde. Bola o tom, že Boh Syn je rovnako večný ako Otec, je pôvodcom všetkých vecí rovnako ako Boh Otec a má s Bohom Otcom jednu podstatu, takže sú to dve rôzne osoby, ale jeden Boh. Boh Syn však na seba prijal aj ľudskú prirodzenosť. Keďže Ježiš bol aj človek, aj Boh, mohol odpúšťať hriechy, tvrdiť, že bol skôr než Abrahám a nárokovať si Božie Synovstvo. Jeho život a obeta nám hovoria o tom, aký je vzťah Boha k ľuďom. Bola to náročná kapitola. Zhrnul som ju dobre?

Zhrnul si ju dobre.