Biblia

Aby sme mohli lepšie vysvetliť niektoré ďalšie veci týkajúce sa Ježiša, bude potrebné porozprávať niečo o židovskej kultúre a histórii. V tejto kapitole sa preto budeme venovať Biblii.

Myslíš históriu v tej podobe, že Boh stvoril svet za šesť dní a dinosaury sa utopili v potope?

V Biblii sa píše kadečo. Napríklad v 42. žalme sa píše „Hlbina hlbine sa ozýva na hukot vodopádov; všetky tvoje krútňavy a prívaly prešli ponad mňa.“ Vykladať tento text tak, že autor žalmu sa bol kúpať a skoro sa pri tom utopil a namietať, že všetky prívaly cez neho nemohli prejsť, lebo bolo množstvo prívalov, ktoré sa udiali dávno predtým, ako sa autor narodil, možno nebude ten správny spôsob, ako tú báseň čítať. Biblia je pestrá kniha a nachádzajú sa v nej mnohé literárne druhy. Preto je na mieste položiť si onú klasickú otázku „Čo tým chcel básnik povedať?“ V prípade toho žalmu chcel povedať, že prežil naozaj ťažké časy.

Takže Biblia sú len také básnické obrazy?

Nie. Slovo „biblia“ je grécke množné číslo od slova „biblos“. Biblos znamená „kniha“, takže Biblia je zbierka kníh a tie knihy sú rôzne. Niektoré sú historické. Niektoré síce opisujú históriu, ale sú v nich prinajmenšom značné historické nepresnosti. (Napríklad kniha Judita.) V niektorých je poézia, dokonca ľúbostná. V jednej je divadelná hra (kniha Jób). V niektorých sú spísané zákony. Niektoré knihy sú reči prorokov. (Tento literárny druh je dnes pomerne zriedkavý.) Každý z týchto typov kníh používa svoj vlastný štýl rozprávania a treba sa mu naučiť rozumieť odlišným spôsobom. Biblia je literatúra a nie je dobré zabudnúť pri jej čítaní na všetko, čo vás na hodinách literatúry učili. V každom prípade, používať Bibliu ako učebnicu prírodopisu či dejepisu nemusí byť šťastný nápad.

Prečo ju potom čítať?

Zakaždým, keď sa v kostole pri omši číta z Biblie, čítanie sa končí vetou „Počuli sme Božie slovo.“, prípadne, ak sa čítalo z evanjelia, tak „Počuli sme slovo Pánovo.“ Kresťania, katolíkov nevynímajúc, berú Bibliu vážne, pretože je v nej zapísaná história vzťahu jedného národa (Židov) k Bohu a kresťania o takýto vzťah usilujú. Túto históriu rôznymi spôsobmi popisuje prvá časť Biblie označovaná ako Starý zákon. Ježiš je Žid a je súčasťou tohto vzťahu. V druhej časti Biblie, v Novom zákone, sa opisuje jeho pôsobenie. Matúšovo a Jánovo evanjelium z tejto časti ste už čítali. Nový zákon ďalej popisuje pôsobenie apoštolov Petra a Pavla (v knihe Skutky apoštolov, ktorú napísal evanjelista Lukáš), obsahuje listy apoštola Pavla a niektorých ďalších apoštolov (Jakuba, Petra, Jána a Júdu) a končí veľmi obraznou knihou Jánovo Zjavenie (Apokalypsa).

Keď je teda Biblia „Božie slovo“, prečo sú tam potom také tie veci, ako stvorenie sveta za šesť dní? Veď vedci prišli na to, že vesmír vznikal inak.

Prírodovedná stránka veci skutočne nie je to, o čo v Biblii ide. Modernú prírodovedu v jej dnešnej podobe (cyklus „pozorovanie – hypotéza – experiment“ a nutnosť nezávislého overovania) vymysleli katolíci, konkrétne františkán Roger Bacon, až v trinástom storočí po Kristovi. To už mala kniha Genezis približne dvetisíc rokov.

Okrem toho – keď si pozriete začiatok knihy Genezis, tie rozprávania o stvorení sú tam až dve. Jedno je v prvej kapitole a v prvých troch veršoch druhej kapitoly. Druhé rozprávanie je v zvyšku druhej kapitoly. Obe tie rozprávania sú formulované veľmi precízne a starostlivo. Napriek tomu v prvej kapitole Boh najprv stvoril rastliny (v tretí deň), potom ryby a vtáky (piaty deň), potom zver a plazy a nakoniec človeka (oboje v šiesty deň). V druhej kapitole stvoril najskôr muža, potom rastliny, potom zvieratá a potom ženu. Tento rozpor ľuďom, ktorí to písali, zaručene neunikol. Zmysel tých rozprávaní ale nie je v tom, v akom poradí veci vznikali. Takže ten rozpor neriešili.

A v čom je teda zmysel tých rozprávaní?

V kadečom. Pre Židov mohlo byť dôležité napríklad to, že Izrael bol maličké kráľovstvo medzi dvomi mocnými ríšami – Babylonom a Egyptom. A bohovia tých ríš boli často inšpirovaní astronómiou (Babylonský Šamaš bol Slnko, jeho brat Marduk bol Jupiter a jeho sestra Ištar bola Venuša. Podobne bol Slnko aj egyptský boh Ra.) alebo živočíšnou ríšou (Khepri, bol skarabeus, ktorý na oblohu každé ráno vytlačil slnečnú guličku, bohyňa nebies Nut bola krava, mali tam aj sokola, psa, krokodíla, leva či barana). To, že sa hneď na začiatku Biblie Židom pripomína, že Slnko, Mesiac, hviezdy či zvieratá sú síce dobré, pretože Boh ich ako dobré stvoril, ale rozhodne to nie sú žiadni bohovia, pomáhalo Izraelitom zachovať si vlastnú náboženskú identitu zoči-voči impozantným susedným kultúram. Ostatne, aj dnes je užitočné pripomínať to, že svet okolo nás je dobrý, napriek tomu, že nie je dokonalý a že máme za čo ďakovať, keď v ňom žijeme. A tiež je dobré nezabúdať, že robiť si bohov zo stvorených vecí je zlozvyk, ktorému občas podliehajú aj ateisti.

Sú tam aj ďalšie dôležité veci. Napríklad veta „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27) hovorí o tom, že ľudia sú stvorení na Boží obraz a preto sú vzácni (a že ženy nie sú menej vzácne a menej na Boží obraz ako muži). V tomto prípade je dokonca narušený rytmus celého rozprávania a stojí tam „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1,31)

Toto sú len drobné postrehy, ktoré zďaleka nehovoria o všetkých významoch začiatku knihy Genezis. Teraz však chceme rozprávať o Biblii ako celku, takže tému opustíme.

Je k dispozícii nejaký návod, ako Bibliu vykladať správne?

S návodmi je to zložité. Na jednej strane o Biblii platí podobná vec, akú píše J.R.R. Tolkien v úvode k Pánovi prsteňov:

Alegóriu vo všetkých jej podobách srdečne nemám rád a nikdy som ju nemal rád, odkedy som vyrástol a stal sa dostatočne ostražitým, aby som dokázal odhaliť jej prítomnosť. Oveľa radšej mám históriu – pravdivú alebo fiktívnu – s jej rozmanitou aplikovateľnosťou na myslenie a skúsenosti čitateľov. Myslím si, že mnohí si pletú aplikovateľnosť s alegóriou, ale jedna spočíva v slobode čitateľa a druhá v účelovej nadvláde autora.

V Biblii je množstvo príbehov. Niektoré sú krvavé, niektoré sú drsné, niektoré mládeži neprístupné a niektoré nedopadnú dobre. Pri čítaní k vám tie príbehy môžu hovoriť rôznymi spôsobmi a zďaleka nie všetky sú myslené ako nasledovaniahodný príklad. Ale poučenie sa dá zobrať zo všetkých. A to poučenie môže byť do veľkej miery pre každého iné. Židia hovoria, že Tóra (prvých päť kníh Biblie) má sedemdesiat tvárí a sedemdesiat správnych výkladov.

Čítanie Biblie je preto užitočná výzva a môže byť jedným zo spôsobov, ako človek nájde Boha. Vec má však aj druhú stránku. Existuje ešte viac, než sedemdesiat spôsobov, ako Bibliu vykladať úplne zle. Už apoštol Peter písal vo svojom liste:

Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste, kým nesvitne deň a nevzíde vo vašich srdciach zornica. Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.

(2Pt 1,19–21)

Aj kvôli tomu, aby sa vyhlo niektorým úletom pri výklade Biblie, majú katolíci Učiteľský úrad Cirkvi. Preto sme na začiatku ako dobrý zdroj ohľadom toho, čo katolíci učia, odporúčali Katechizmus. Keď sa pustíte do čítania Biblie, je dobré mať po ruke niekoho, kto veci aspoň trochu rozumie (môžete skúsiť kňaza z vašej farnosti) alebo aspoň mať Bibliu, v ktorej sú nejaké základné vysvetlivky. Môžete skúsiť appku Sväté písmo. Ak čítate po anglicky, odporúčam Ignaciánsku katolícku študijnú Bibliu.

Výklad Biblie, pri ktorom si človek kladie otázku „Čo tým chcel básnik povedať?“ a berie pri tom do úvahy historické aj kultúrne súvislosti, sa nazýva exegéza. Exegéza je často náročná. S istou dávku humoru to popisuje exegéza dopravnej značky STOP. Všetky tam opísané prístupy autor odpozoroval z reálnych pokusov o exegézu Biblie.

Technická otázka: Tie veci, ktoré sa píšu v zátvorkách ako (2Pt 1,19–21) znamenajú čo?

Knihy v Biblii sú rozdelené na kapitoly a tie sú rozdelené na verše, aby sa veci v Biblii dobre hľadali. Takže (2Pt 1,19–21) znamená, že sa treba pozrieť do druhého listu apoštola Petra, ktorý má skratku 2Pt, do prvej kapitoly na verše 19 až 21. Toto delenie na kapitoly a verše je relatívne nový vynález. Dnes používané delenie na kapitoly zaviedol Canterburský arcibiskup Stephen Langton začiatkom trinásteho storočia. Dnešné delenie na verše obsahuje až Ženevská Biblia, čo je anglický preklad z roku 1560.

Kadekde si tu spomínal autorov Biblie. A v kostole sa hovorí „Počuli sme Božie slovo.“ Kto je teda autor? Tí ľudia, alebo Boh?

Pravda je oboje. Keď kresťania alebo židia čítajú Bibliu, berú ten text vážne a sú ochotní nechať si jeho prostredníctvom hovoriť do života, pretože Biblia je pre nich dôležitý zdroj ohľadom hľadania Boha a Boh k nim prostredníctvom tej knihy hovorí. Na druhej strane, tie texty písali či redigovali konkrétni ľudia. Napríklad ku koncu múdroslovnej knihy Sirachovec je vyložene uvedené: „Náuku múdrosti a dobrej výchovy spísal do tejto knihy Jezus, syn Sirachov z Jeruzalema.“ (Sir 50,29).

Čo všetko v Biblii je?

Nový zákon opisuje Ježišovo pôsobenie a hovorí o tom, čomu kresťania veria ohľadom Ježiša a jeho kráľovstva. Knihy, ktoré obsahuje, sme spomenuli vyššie.

Starý zákon začína piatimi Mojžišovými knihami, ktorým Židia hovoria Tóra. V nich sa píše o tom, ako Boh uzavrel s Abrahámom zmluvu, ako jeho vnuk Jakub dostal meno Izrael (znamená to „ten, ktorý zápasí s Bohom“), ako sa z jeho potomkov stal národ, ako sa dostali do Egypta, ako z neho zase ušli a ako od Boha dostali desatoro. Inak sú tam hlavne zákony Izraela. Kniha Jozue je o tom, ako Židia obsadili Kanaán a kniha sudcov je o období pred kráľovstvom. Samuelove knihy sú o ustanovení kráľovstva, knihy kráľov a knihy kroník popisujú rozdelenie kráľovstva na judskú a izraelskú časť a sledujú kráľovské línie až po pád oboch kráľovstiev a odvlečenie obyvateľstva do Babylonu. Kniha Ester je o odvrátení jedného pogromu v Babylonskom zajatí. Knihy Ezdráš a Nehemiáš sú o návrate zo zajatia a znovuobnovení chrámu. Knihy Machabejcov sú o dobytí Izraela Antiochom IV. Epifanom a o odboji Židov proti nemu.

Okrem toho obsahuje Biblia ešte náučné knihy rôzneho typu. Kniha žalmov je pestrá zbierka básní používaných ako modlitby (v kostole sa z nej zvykne spievať po prvom čítaní). Poézia je aj pieseň Šalamúnova. Kniha Jób je dráma o tom, že aj dobrým ľuďom sa môžu diať zlé veci. Kniha prísloví, kniha Kazateľ, kniha Múdrosti a Sirachovec patria medzi múdroslovnú literatúru. Knihy Rút, Judita a Tobiáš sú tri kratšie príbehy z rôznych časových období.

Okrem toho sú v Biblii štyri knihy „veľkých“ prorokov, dvanásť kníh „malých“ prorokov, Jeremiášov plač a kniha proroka Barucha. O prorokoch ešte bude reč.

Fu. To budeme teraz všetko čítať?

Všetko nie. To by sme nestihli. Ale nabudúce budeme hovoriť o v poradí druhej knihe Biblie, o knihe Exodus. Ak chcete byť v obraze, prečítajte si z nej prvých štrnásť kapitol. Je to príbeh, ktorý je v nejakom zmysle zo Starého zákona pre židov úplne najdôležitejší.

Biblia je teda súbor kníh, ktoré vznikali počas dlhého historického obdobia a ktoré sú písané rôznymi jazykmi a literárnymi štýlmi. Jednotlivým štýlom sa treba naučiť rozumieť. Katolíci Bibliu pokladajú za Božie slovo. Nie tak, že by ju Boh diktoval a že by ju bolo treba brať doslovne v prírodovednom či historickom zmysle. Ale tak, že zachytáva spôsob, akým sa Boh nechal spoznať a zachytáva ho dobre. Biblia popisuje Božie pôsobenie v dejinách Izraela. Delí sa na dve časti: na Starý zákon, ktorý rozpráva o tom, čo sa dialo pred Ježišom a na Nový zákon, ktorý popisuje Ježišovo pôsobenie a čo sa dialo potom. Zhrnul som to dobre?

Áno. Ešte treba dodať, že Biblia nie je na to, aby bola doma na poličke, ale na to, aby sa čítala.