Exodus

Ľudia si udržiavajú v pamäti dôležité veci pomocou príbehov. V tejto kapitole budeme rozprávať príbeh, ktorý sa nachádza na začiatku knihy Exodus. Ak ste si prečítali pôvodný text z Biblie, užili ste si krásny staroveký spôsob vyjadrovania a budete poznať aj farbisté detaily. K niektorým sa pre obmedzený priestor nedostaneme.

Čo to znamená Exodus?

Po grécky je to „exodos“ a znamená to „východ“. Kniha pojednáva o tom, ako Izraeliti vyšli z Egypta.

Vravel si, že tento príbeh je pre židov zvlášť dôležitý. Prečo?

Karl Marx tvrdil, že náboženstvo je ópium ľudstva, pretože ľudia sa oddávajú nejakému iluzórnemu šťastiu namiesto toho, aby usilovali o šťastie skutočné, zvrhli stáročný útlak a venovali sa komunistickej revolúcii. Ateisti dodnes zvyknú tvrdiť, že náboženstvo vzniklo ako nástroj, pomocou ktorého si vládnuca trieda udržiava nadvládu nad utláčanými masami.

Tento príbeh naopak hovorí o tom, ako si otroci s Božou pomocou vymohli na mocnom vládcovi slobodu. Je to inšpirujúci príbeh a ľuďom, ktorým sa slobody nedostáva, dodnes dodáva nádej. Na tému úteku z Egypta si pospevovali pesničky černosi, keď utekali z juhu Spojených štátov za slobodou na sever a tie isté pesničky si pospevovali aj ľudia u nás, keď im slobodu upierala marxistická diktatúra. Židia na ten príbeh spomínajú ako na čas, keď sa veci ich slobody zastal Boh osobne. Židovská Veľká noc, ktorá je najväčším židovským sviatkom, je pripomienkou tohto príbehu. A počas kresťanskej Veľkej noci, ktorá je najväčším kresťanským sviatkom, si ten príbeh (okrem iných vecí) pripomíname aj my.

Dobre. Sloboda je dôležitá. O čom ešte ten príbeh hovorí?

Skúsme si ho porozprávať tak, ako sa mohol rozprávať kedysi dávno pri ohni v stanoch pastierov na Blízkom východe, aj keď do istej miery opustíme staroveký spôsob rozprávania. Pri dôležitých veciach sa zastavíme.

Príbeh začína v situácii, keď v Egypte vošiel do platnosti faraónov príkaz hádzať novonarodených hebrejských chlapcov do Nílu, pretože faraón dostal pocit, že sa Izraeliti príliš množia. Jedna matka, ktorá si nechcela nechať zabiť syna, ho nejaký čas skrývala a potom ho v papyrusovom koši vymazanom asfaltom schovala pri brehu, kde sa chodila kúpať faraónova dcéra. Tá dieťatko našla, adoptovala ho a dala mu meno Mojžiš. Mojžiš vyrástol na faraónovom dvore. Neskôr sa dopustil vraždy a ušiel kvôli tomu z Egypta do Madiánu na západe Arabského polostrova. Tam sa oženil s dcérou madiánskeho kňaza Jetra a mnoho rokov pásol jeho stáda. Vyzeralo to tak, že tam prežije dlhý a spokojný život.

Raz sa mu však pri pasení stalo, že uvidel zvláštnosť: horiaci krík, ktorý horel a nechcel dohorieť. A keď si šiel pozrieť veci zbližša, prihovoril sa mu Boh jeho praotcov Abraháma, Izáka a Jakuba. A nechcel od neho nič menšie, než že sa má zbaliť, vrátiť sa do Egypta a celý Izrael odtiaľ vyviesť, pretože Izraelitom sa tam deje krivda a on, ich Boh, to berie osobne. Mojžišovi sa do takého podniku vôbec nechcelo a snažil sa z toho vyhovoriť. Boh ho prehováral skoro celú tretiu a štvrtú kapitolu knihy Exodus, kým sa konečne do toho Egypta vybral.

O čom Boh s Mojžišom debatoval?

Jeden z dôležitých detailov je, ako sa Boh Mojžišovi predstavil. „Boh povedal Mojžišovi: »Ja som, ktorý som!« – a dodal: »Toto povieš Izraelitom: »Ja-som« ma poslal k vám!«“ (Ex 3,14) Po hebrejsky sa to „Ja som, ktorý som!“ povie „’ehye ’ăšer ’ehye“, po grécky „Egó eimi (h)o ón“ – doslova „Ja som ten, ktorý je!“ Boh tak o sebe hovorí, že on je sám od seba a všetko ostatné má svoje bytie od neho. To, že stvoril všetko (a stvoril to z ničoho), o sebe netvrdil žiadny iný staroveký boh. Na tom, že niekto taký môže byť iba jeden, je založený židovský aj kresťanský monoteizmus, aj ďalšie monoteizmy, ktoré sú z tohto základu odvodené.

A ako to bolo ďalej?

Mojžiš bol dopredu Bohom varovaný, že veci nepôjdu hladko. A skutočne. Keď pred faraóna spolu s bratom Áronom predstúpili s požiadavkou, že chcú, aby Izraeliti išli na púšť obetovať svojmu Bohu a tri dni tam slávili sviatky, faraón usúdil, že treba pritvrdiť, lebo vymýšľajú a k už aj tak obrovskej otrockej drine Izraelitom ešte nejakú pridal. A ľudia sa namiesto na faraóna naštvali na Mojžiša.

V tejto chvíli sa do veci vložil Boh Izraela a začali nepríjemnosti. Pre Egypťanov. Postupne došlo k desiatim ranám, ktoré Mojžiš vždy dopredu ohlásil a ktoré Egypťanom značne strpčovali život, pričom Boh si dal záležať, aby popri tom vždy strápnil niektorého z egyptských bohov. Začalo to tým, že sa voda v Níle zmenila na krv, smrdelo to, nebolo čo piť a podochli ryby. Cieľom tejto rany bol boh Hapi, ktorý reprezentoval Níl. Trvalo to týždeň. Faraónovi zaklínači ale zvládli tiež nejakú vodu premeniť na krv, takže faraón mal dojem, že sa nič nedeje a že to nejako ustojí.

Tak prišla druhá rana – premnožili sa žaby. Bola to paródia na bohyňu plodnosti Heket, ktorá mala žabiu podobu. Žaby boli všade. Faraónovi zaklínači prišli s tým, že žaby vedia privolať aj oni, problém však nebol s privolávaním, ale s odvolávaním. A tak faraón začal vyjednávať. Dohodol koniec žabacej kalamity a sľúbil, že Židov pustí obetovať Bohu. Mojžiš kalamitu ukončil a faraón si hneď nato sľub rozmyslel.

Tretia rana bola, že sa prach zeme zmenil na komáre. Zem mal na starosti boh Geb, takže si Egypťania mohli sťažovať u neho. V tejto fáze sa egyptskí zaklínači prestali chytať, komáre už nezvládli. A vraveli faraónovi, že v tom má prsty Boh, o ktorom nič nevedia, ale faraón si aj v tejto fáze vyjednávanie odpustil.

A tak prišli muchy. A štípali. Egyptský boh Khepri mal podobu skarabea a okrem toho, že mal za úlohu tlačiť po oblohe Slnko, bol zodpovedný za stvorenie a obnovovanie života. Ale toho života bolo naokolo zrazu priveľa a bol riadne protivný. Faraón začal opäť vyjednávať, či by nemohli Židia obetovať Bohu priamo v Egypte. Mojžiš na to, že nemohli. Faraón, že tak dobre, ale nech nechodia veľmi ďaleko. Mojžiš muchy odvolal. A faraón si to zase rozmyslel a nikam ich nepustil.

Prišiel mor dobytka. To mohli pre zmenu brať osobne bohyňa Nut aj bohyňa Hathor, ktoré Egypťania niekedy ako kravy zobrazovali. Egypťanom masívne dochol dobytok, Izraelitom sa žiadna škoda nediala. Faraón nereagoval.

Šiesta rana boli vredy. Dostali to ľudia aj dobytok, ktorý ešte ostal a egyptskí bohovia zodpovední za liečenie (Sekhmet a Isis) s tým nič nenarobili. Problém bol aj s tým, že ľudia postihnutí vredmi boli v Egypte rituálne nečistí a nemohli slúžiť v chrámoch, ani sa ukázať pred faraónom. Faraón však stále držal líniu a odmietal brať Boha Hebrejov vážne.

Tak bola ohlásená siedma rana – drsné krupobitie s blýskavicou. Kto zobral varovanie vážne a ostal pod strechou, tomu sa nič nestalo. Kto nezostal, toho stĺklo. Ľudí aj dobytok. Zničilo to úrodu, polámalo stromy. Veľké škody na majetku. Urazený boh mohol byť Set, ktorý mal na starosti vetry a búrky. Faraón opäť nasľuboval, že Izraeliti budú môcť ísť Bohu obetovať. Platnosť sľubu trvala presne do momentu, kým trvala búrka.

Mojžiš s Áronom prišli sľub pripomenúť. Faraón sa tváril, že muži nech si idú obetovať na púšť, ale ženy a deti ostanú v Egypte. Mojžiš vyhlásil, že v žiadnom prípade. A že prídu kobylky. Kobylky prišli. Bolo ich toľko, že bola kvôli nim tma. Zožrali všetko, čo zostalo po ľadovci a neostal ani lístoček. Potupený boh bol boh úrody Min, ktorý to popri Setovi schytal aj pri predošlej rane. A faraón opäť sľúbil. A keď kobylky zmizli, opäť sľub porušil.

Tak prišla deviata rana. Na tri dni nastala totálna tma. Na truc jednému z najdôležitejších egyptských bohov, bohovi Ra, ktorý bol bohom Slnka. Faraón zľavil, že teda Izraeliti môžu zobrať so sebou aj ženy a deti, ale dobytok musia nechať doma. Mojžiš na to odvetil, že keď nevezmú dobytok, nemajú čo obetovať. Faraón sa naštval, vyhlásil, že Mojžiša už v živote nechce vidieť a vyhodil ho.

A tak prišla desiata rana. Hrozná. Boh prešiel Egyptom a usmrtil všetko prvorodené, ľudí aj zvieratá. Vrátane faraónovho syna a následníka trónu. Rana bola namierená proti faraónovi osobne. On sa tiež počítal medzi egyptských bohov a mal na starosti kozmický poriadok, rovnováhu a spravodlivosť.

Počkaj. Nemal byť Boh dobrý? Ako sa to zlučuje s takýmto masakrom?

Boh je dobrý a súčasťou toho je, že je spravodlivý. Pripomeňme, že celý príbeh začal tým, ako židovských chlapcov hádzali krokodílom. Egypťanom sa v tomto prípade nestalo nič, čo by predtým oni nerobili druhým. Okrem toho faraón porušil daný sľub prvýkrát po druhej rane a potom ešte viackrát. Keby ho bol dodržal, vyhol by sa trestu za vraždenie izraelských detí a mohol mať pokoj on aj jeho krajina. To, že je Boh dobrý, neznamená, že zatvrdilí ľudia nebudú vystavení dôsledkom svojich činov.

Izraeliti sa asi netešili, keď aj im pomreli prvorodení.

Izraeliti dostali návod, ako sa tomu vyhnúť:

Celej izraelskej pospolitosti oznámte: »Desiateho tohoto mesiaca nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu, pre každý dom! Ak je však rodina málo na jedného baránka, potom nech si zaobstará spolu so svojím susedom, ktorého rodina býva najbližšie, podľa počtu osôb; podľa toho si máte zadovážiť baránka, koľko kto z vás zje. Baránok musí byť bezchybný, ročný samček. Vyberiete si ho spomedzi oviec alebo kôz. A bude vo vašej opatere do štrnásteho dňa tohto mesiaca, keď ho celá izraelská pospolitosť v podvečer zabije. I vezme sa z jeho krvi a namažú sa ňou obe veraje a vrchný prah dverí na domoch, v ktorých ho budú jesť. A v tú noc budú jesť mäso upečené na ohni; budete ho jesť s nekvaseným chlebom a s horkými zelinami. Nič nesmiete z neho jesť surové ani uvarené vo vode, ale iba upečené na ohni, i hlavu, nôžky a vnútornosti. Nič z neho nenecháte do rána. Čo by však z neho malo zostať do rána, spálite to na ohni. A budete ho jesť takto: Bedrá budete mať opásané, obuv na nohách a palicu v ruke. Budete jesť narýchlo, lebo je to Pánov prechod (Pesach). Lebo v tú noc prejdem celou egyptskou krajinou a usmrtím všetko prvorodené v egyptskej krajine od človeka až po dobytok a nad všetkými bohmi Egypta vykonám súd ja, Pán! Krv na vašich domoch, v ktorých bývate, bude znamením na vašu záchranu. Keď uvidím krv, prejdem popri vás a nezastihne vás nijaký zhubný úder, keď budem biť Egypt.«

(Ex 12,3–13)

Krv baránka bola teda tým znakom, ktorý predstavoval hranicu medzi životom a smrťou.

Ak ste čítali originál, tak viete, že sa v tomto momente celé rozprávanie prerušilo a dvanásta a trinásta kapitola obsahuje predpisy, ako majú Židia sláviť Veľkú noc a pripomínať si udalosti toho dňa. Kniha Exodus nie je len kniha príbehov, ale do veľkej miery aj kniha zákonov. Okrem iného sa tam zdôrazňuje, že všetko prvorodené odteraz patrí Bohu a treba za to priniesť obetu. Takúto obetu priniesli aj Jozef s Máriou za Máriinho prvorodeného – za Ježiša. Spomína to Lukášovo evanjelium. (Lk 2,22–39)

A ako to dopadlo s faraónom?

Po tejto noci sa Židia zdvihli a z Egypta odišli. Faraón prepadol chladnej zlosti. Zobral vojsko a vydal sa pomstiť sa. Židia neutekali cez Suezskú šiju, lebo tam sídlili Filištínci a práve utečení otroci neboli v stave vymôcť si tadiaľ prechod silou. Išli preto popri mori na juh. Približne v oblasti pod dvomi veľkými jazerami, ktoré sú dnes súčasťou Suezského prieplavu, uviazli medzi egyptským vojskom a Trstinovým morom. Dnes je tam (okrem Suezského prieplavu) relatívne sucho, vtedy tam bola voda a rozsiahle močiare. Egypťania si mysleli, že Židia zablúdili. Videli, že nemajú kam ujsť a plánovali ráno zaútočiť. Boh však rozháňal celú noc vodu, takže sa Izraelitom podarilo prejsť na Arabský polostrov po suchu. Keď sa Egypťania pustili za nimi, voda sa vrátila a egyptské vojsko dopadlo zle. Izraeliti vytúženú slobodu dosiahli.

Pokúsim sa zhrnúť pointy príbehu, aj keď ich je viacero. Prvá je, že Boh sa zjavil Mojžišovi a predstavil sa ako TEN, KTORÝ JE, pričom všetko ostatné existuje vďaka nemu. Druhá je, že Boh sa zastal slobody Izraela, lebo ju považoval za dôležitú. Tretia pointa je faraónova časť príbehu. Pripomína, že Boh je spravodlivý a ukazuje, že keď niekto systematicky robí zlo a dúfa, že sa mu to prepečie, tak sa mu môže takýto prístup škaredo vypomstiť.

Dobré zhrnutie. Pripomeňme ešte, že na to, aby sa Izraeliti uchránili pred poslednou ranou, bolo treba obetovať baránka a že jeho krv bola znamením, vďaka ktorému unikli smrti.