Nepokradneš

Siedme prikázanie chráni náš vzťah k majetku a znie:

„Nepokradneš.“

V Deuteronómiu je to rovnako:

Nepokradneš!

(Dt 5,19)

Toto prikázanie nás zaväzuje, že si nemáme brať to, čo nám nepatrí.

Samozrejme.

Veci sú komplikovanejšie, než sa zdá na prvý pohľad. V základnej verzii je zakázaná krádež, čiže nie je dovolené privlastňovať si cudzí majetok proti rozumnej vôli vlastníka. Svätý Augustín vo svojej knihe Vyznania spomína, ako za mladi chodieval kradnúť k susedom hrušky, ani nie tak kvôli hruškám, než kvôli tomu adrenalínu. Na staré kolená sa za to potom hanbil.

Je tých pár hrušiek až taký problém?

O tie hrušky až tak nejde. V Starom zákone sa nájde viacero zákonov, ktoré prikazovali nechať na poli časť úrody pre chudobných. Dokonca raz za sedem rokov sa nechávala na poli z tohto dôvodu celá úroda: „Šesť rokov budeš osievať svoju pôdu a zbierať svoju úrodu, v siedmom roku ju však necháš ležať úhorom a neobrobíš ju; nech sa z nej živia chudobní tvojho ľudu; a čo zostane, nech spasú poľné zvieratá! To isté urobíš so svojou vinicou a so svojím olivovým sadom!“ (Ex 23,10–11) Podobný význam mal príkaz: „Keď budete vo svojej krajine žať obilie, nezožnite pole až do kraja a nezbierajte klasy! Nechajte to pre chudobných a cudzincov. Ja, Pán, som váš Boh!“ (Lv 23,22) V Novom zákone bola situácia rovnaká: „V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy a jesť. Keď to videli farizeji, povedali mu: »Pozri, tvoji učeníci robia, čo neslobodno robiť v sobotu.«“ (Mt 12,1–2) Farizejom, ktorí striehli na každý Ježišov krok, evidentne nevadilo, že apoštoli jedli z cudzieho poľa, pretože to bolo podľa zákona v poriadku. Vadilo im, že to apoštoli robili v sobotu.

Aj podľa kresťanov si človek v stave kritickej núdze môže vziať veci, ktoré sú nutné na prežitie a nepokladá sa to za krádež. Musí však zvážiť, či ide naozaj o stav kritickej núdze a či pri tom neuvedie do takéhoto stavu niekoho iného. A nesmie si brať viac, než to, čo skutočne potrebuje.

Problém je v inom. Ľudia majú právo na svoj majetok. Toto právo nie je úplne absolútne. V konečnom dôsledku patrí všetko Bohu, my svoj majetok máme dobre spravovať a sme za to Bohu zodpovední. Zverený majetok nám má slúžiť na to, aby sme sa postarali o svoju rodinu a potom na to, aby sme boli užitoční pre ľudí okolo nás. Táto zodpovednosť ohľadom nášho majetku však bola zverená nám. Problém s krádežou je práve v tom, že ľudí oberá o možnosť robiť s majetkom, ktorý im náleží, užitočné veci. Ako v prípade Augustína. Tie hrušky kradol čisto pre potešenie z krádeže, nezjedol ich a pohnili. Pričom mohli slúžiť majiteľovi a jeho rodine, prípadne niekomu inému, komu by ich majiteľ predal. Takto z toho bola iba škoda.

Veľký problém nastane, keď sa niekde zlodejina vžije ako štandard. Keď niekomu pravidelne každý rok zmizne polovica úrody, tak buď musí vynaložiť neúmerne veľa prostriedkov na stráženie a ochranu svojho majetku (pričom by sa tie peniaze dali vynaložiť aj zmysluplnejšie), alebo ho to prestane baviť a odsťahuje sa niekam, kde sa toľko nekradne. A keď z nejakého kraja odídu všetci ľudia, ktorí sa oň starajú, tak ten kraj upadne. Preto sú spoločenstvá, kde sa kradne, väčšinou chudobné. Podobne krajina upadne aj vtedy, keď ľuďom ich majetok vezme štát. Mohli sme sa o tom presvedčiť na osude viacerých krajín, v ktorých bol zavedený socializmus, vrátane tej našej. Nie náhodou sa u nás slovo „znárodniť“ stalo synonymom pre kradnutie. A byrokracia, ktorá musí kontrolovať každý detail, pretože ľudia si zvykli kradnúť, neúmerne zaťažuje našu krajinu dodnes.

Keď si štát niečo berie, to je zle? Nemáme teda platiť dane?

Keď štát všetkým zoberie firmy a stroje a prinúti sedliakov odovzdať pôdu družstvám, je to zle. Ale štát je za normálnych okolností spoločenstvo ľudí, ku ktorému patríme a na ktorom sa máme podieľať. Robí mnoho užitočných vecí. Udržiava bezpečnosť, infraštruktúru, školstvo, zdravotníctvo, sociálny systém a súdy. Je dôležité, aby tieto veci fungovali. Ony nefungujú samy od seba. Ich prevádzku platia občania svojimi daňami. Preto je dôležité platiť ich. Ohľadom daní sa jednoznačne vyjadril už Ježiš:

Vtedy farizeji odišli a radili sa, ako by ho podchytili v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“

(Mt 22,15–21)

Ježiš dostal otázku, ktorá mu mala spôsobiť problémy: či Rimanom treba platiť dane. Ak by povedal „áno“, ľudia by sa na neho naštvali, lebo Židia znášali rímsku nadvládu zle. Ak by povedal „nie“, tak by ho obžalovali pred Rimanmi, že poburuje ľud. (To nakoniec urobili aj tak, ale takto by mali dôvod.) Ježiš situáciu ustál kvôli tomu, že v chráme nemali mince s cisárovým portrétom čo hľadať. Cisár bol totiž v rámci Rímskej ríše pokladaný za boha a s tým Židia zásadne nesúhlasili. Kvôli tomu, aby sa do chrámovej pokladnice hádzali peniaze bez cisárovho portrétu, boli pri chráme tí peňazomenci, ktorých Ježiš pri inej príležitosti vyhnal, lebo robili kšeft priamo v chráme. Ježišova odpoveď v podstate hovorila: „Ste celí žeraví, aby ste ma pred ľuďmi obvinili, že paktujem s Rimanmi. Ale vám rímske peniaze nesmrdia a dokonca ich nosíte do chrámu.“ A potom povedal, že tie dane platiť treba. Okrem toho Ježiš sám dane platil, ako o tom svedčí napríklad Mt 17,24–27.

O vzťahu k štátnej moci píše o niečo podrobnejšie apoštol Pavol v liste Rimanom. Dotkne sa tam aj tých daní:

Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie. Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu. Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle. Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu. Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť. Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon.

(Rim 13,1–8)

Ak niekto podvádza pri daniach, berie si to, čo mu nepatrí a prestupuje prikázanie, o ktorom sa práve rozprávame.

Ale peniaze, ktoré platím ako dane, sa často zneužívajú. Nebudem za to potom zodpovedný? Navyše politici kradnú. Aj ich moc je od Boha?

Vládna moc je dokonalá málokedy. Ale rozpad spoločnosti a anarchia zvyknú končiť veľkými katastrofami. Ježiš rešpektoval Pilátovu moc odsúdiť ho. Aj keď bolo zrejmé, že ten rozsudok je nespravodlivý a Pilát ho vyniesol iba preto, že bol zbabelec.

Za nejaké veci skutočne nie si zodpovedný. Platiť dane je tvojou povinnosťou. Nekradnúť a zaobchádzať šetrne s verejnými zdrojmi je zas povinnosťou tých, čo boli zvolení. V demokracii je však navyše tvojou povinnosťou všímať si, či sa nedeje nejaká čiernota. Na základe toho potom ľudí, čo kradnú, alebo robia iné lotroviny, nevoliť. A ak máš tú možnosť, tak ich volať na zodpovednosť.

Navyše sa experimentálne ukázalo, že ľudia, ktorí kradnú a podvádzajú v drobnom, narobia dohromady viac škody, než jeden človek, ktorý kradne vo veľkom. Mnohí ľudia sa potom, čo začali zastávať verejnú funkciu, nestali menej poctivými, než boli predtým. Dostali len väčšie možnosti. Zachovať si poctivosť vo finančných veciach nie je jednoduché. Človeka ľahko zlomí pocit, že vlastnou poctivosťou utrpí škodu a svedomie potom prehluší výhovorkou, že „však to robia všetci“. Ak zvládneš nekradnúť a nepodvádzať v malom, môžeš kandidovať za miestneho poslanca či starostu. Je tak šanca, že keď sa verejné peniaze dostanú do rúk tebe, tak rozkradnuté nebudú. Aj keby ťa nezvolili, bude o jedného poctivého človeka viac. To je výhra vždy.

Nekradnúť a nelúpiť. Nepodvádzať pri daniach. Čo ešte patrí pod toto prikázanie?

Akékoľvek podvody, ktoré zneužívajú nevedomosť, slabosť alebo núdzu iných ľudí. Kresťan nesmie predávať starým ľuďom, ktorí sa nevedia brániť psychickej manipulácii, predražené hrnce. Nesmie nahovárať ľuďom, že ten automat, do ktorého majú sklony nahádzať výplatu, je „výherný“. (Samozrejme, že nie je. Inak by ho firma nemala dôvod prevádzkovať.) Nesmie zneužívať ľudí zo zlých ekonomických či sociálnych pomerov na otrockú prácu či nemravnosti. Nesmie obchodovať s ľuďmi. Tiež nesmie robiť špekulácie, ktoré spôsobia, že sa umelo zmení hodnotenie majetku, pričom z toho bude ťažiť na úkor druhých. Nesmie uplácať a ovplyvňovať úsudok tých, ktorí majú prijať rozhodnutie na základe práva. Kresťan má dodržiavať zmluvy. Má platiť dlhy. Nesmie poškodzovať veci, ktoré má požičané. Nesmie robiť nekvalitnú robotu. A tak ďalej.

Mnohé detaily z toho, čoho sme sa dotkli, rieši obchodný, občiansky či trestný zákonník. Ale v zásade by malo stačiť pripomenúť, že ono „miluj svojho blížneho ako seba samého“ sa týka aj majetku, obchodu, práce, zmlúv a daní. A dať pozor na to, že peniaze tiež môžu fungovať ako droga a neodovzdať im srdce.

Mať veľký majetok je zle?

Nie nutne. Ale netreba zabudnúť na to, čo sme hovorili na začiatku kapitoly. Majetok nemáme na to, aby sme si mohli pripaľovať cigary stoeurovkami, mali inú vilu na každý týždeň v roku a zabíjali vlastnú nudu luxusnými somarinami. Majetok nám má slúžiť na to, aby sme sa postarali o svoju rodinu a potom na to, aby sme boli užitoční pre ľudí okolo nás.

Rozbehnúť biznis, ktorý ľuďom prospieva a dať prácu ďalším ľuďom je vynikajúca vec. Ak sa človeku darí, má väčšie možnosti robiť dobré veci. Ale aj väčšiu zodpovednosť. A pribudnú nové pokušenia. Napríklad pokušenie platiť svojim zamestnancom najmenej, ako sa len dá, pretože „optimalizácia výdajov je v podnikaní kľúč k úspechu“. Už v Mojžišovom zákone sa píše: „Neodopri plácu biednemu a chudobnému, či už je brat alebo cudzinec, ktorý býva s tebou v krajine a v tvojom bydlisku. Vyplatíš mu mzdu ešte v ten deň pred západom slnka, lebo je chudobný a závisí od nej jeho život, aby nevolal k Pánovi a aby sa ti to nepočítalo za hriech.“ (Dt 24,14–15) Ľudia, ktorí pre vás pracujú, nie sú iba čísla vo výkazoch. Ak pracujú dobre, treba ich aj dobre platiť. Ďalší problém môže byť, že v mene zisku začne firma robiť zlé veci. Vyrábať šmejdy, zamotávať sa do šedých sfér ekonomiky, obabrávať dodávateľov, ignorovať vplyv jej podnikania na životné prostredie alebo uplácať poslancov, aby v jej prospech poohýbali zákony.

Pritom si stačí uvedomiť, že keď má človek veľký majetok, nemá byť jeho cieľom maximalizovať to číselko, ktoré mu banka píše na účet. Ak to bude robiť, môže sa ľahko minúť so zmyslom vlastného života. Cieľom je to, aby bol užitočný a aby bol Božím darom pre svojich zákazníkov, pre svojich zamestnancov aj pre iných ľudí.

Toto prikázanie od nás chce, aby sme si neprisvojovali to, čo nám nepatrí. Zakazuje kradnutie, podvádzanie, švindľovanie, zneužívanie, daňové podvody či umelé znehodnocovanie cudzieho majetku. Popri ňom sa nám pripomína, že majetok máme na to, aby sme sa postarali o seba a svoju rodinu a na to, aby sme boli užitoční druhým. Pochopil som to správne?

Správne.