Krst a birmovanie

Každé náboženstvo má svoje rituály. Katolícke kresťanstvo v tomto nie je žiadna výnimka. Napríklad v rímskokatolíckych kostoloch je pri vstupe umiestnená nádobka so svätenou vodou a keď vchádzame, namočíme si do nej prsty a spravíme na sebe veľký znak kríža. Voda, ktorá sa používa na umývanie, naznačuje našu túžbu očistiť sa od zlých vecí, ktoré sme urobili a kríž naznačuje túžbu prijať Ježišovu obetu za nás. Obrad očisťovania pred vstupom do chrámu mali aj Židia. Tento obrad podstúpil (už ako kresťan) aj apoštol Pavol. (Sk 21,26)

Spomedzi týchto rituálov je najdôležitejších sedem, ktoré ustanovil priamo Ježiš. Nazývajú sa sviatosti. Katechizmová definícia sviatosti je, že je to účinný viditeľný znak neviditeľnej Božej milosti. Slovo „účinný“ hovorí, že sviatosť skutočne pôsobí to, čo naznačuje, že je to viac než len symbol a že cez ňu dostávame účasť na Božom živote. Sviatosti sú krst, birmovanie, eucharistia, zmierenie, pomazanie chorých, kňazstvo a manželstvo. O krste sa hovorilo už v kréde, ale vtedy sme o ňom podrobnejšie nehovorili. Tomu, že sviatosti sú spôsob, ktorým nám Boh dáva svoje dary, veríme kvôli tomu, že veríme Ježišovi.

Sviatosti sú nejaká mágia?

Nie. Mágia sú rituály, ktorými sa človek pokúša pôsobiť na svet okolo seba. Väčšinou buď nefungujú, alebo sa dávno stali súčasťou vedy a techniky. Sviatosti nemajú pôsobiť na svet okolo nás, ale na nás. Otvárame sa nimi Bohu. Cez sviatosti prijímame Božie dary, ktoré nás robia schopnými hľadať jeho kráľovstvo.

Pri pochopení sviatostí hrá dôležitú úlohu slovo „milosť“. Cez sviatosti nám Boh dáva dôležité veci ako odpustenie, posilu a svoju lásku. Dáva ich zadarmo. Vďaka tomu môžeme naplniť zmysel vlastného života. Ale to, že niekto dostane od Boha odpustenie a posilu, ešte nezaručuje, že so svojím životom naozaj niečo zmysluplné spraví. Sviatosti nám dajú možnosť nájsť Božie kráľovstvo, ale neoberú nás o slobodu. Rozhodnúť sa a potom si za tým rozhodnutím stáť musíme sami. Naozaj to nie je mágia, ktorá by niečo spravila za nás.

Čo je to krst?

Vraveli sme, že človek môže prísť o slobodu dvomi rôznymi spôsobmi. Buď ho o ňu niekto pripraví, alebo sa o ňu pripraví sám vlastnými hlúpymi rozhodnutiami. Izrael sa dostal na slobodu z otroctva v Egypte tak, že ho Boh previedol cez Červené more. Krst je rovnaký východ na slobodu, čo sa týka hlúpych rozhodnutí v našej minulosti. Človek sa rozhodne, že sa ďalej rozchádzať so zmyslom svojho života nechce. Boh ho v krste vyvedie na slobodu a všetky staré veci, ktoré človek spravil a oddeľujú ho od Boha aj od naplnenia vlastného zmyslu, mu odpustí.

Preto ľudia chodili za Jánom Krstiteľom?

Nie celkom. O Jánovi sa píše: „Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.“ (Mt 3,5–6) Jánov krst bol o tom, že ľudia videli, že porobili zlé veci a chceli to nejako napraviť. Ježiš sa podrobil Jánovmu krstu, aby na seba tie zlé veci vzal. Ale Ježišov krst je ešte o inom.

Čím sa líši Ježišov krst od Jánovho?

Matúšovo evanjelium končí Ježišovou rečou:

Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.

(Mt 28,18–20)

Prvý rozdiel je teda v tom, že krst je u kresťanov udeľovaný v mene jedného Boha v troch osobách. Keď niekto prijme krst, dáva tým na vedomie, že v Boha verí tak, ako sme o tom rozprávali, keď sme rozoberali krédo. Súčasťou obradu krstu je, že sa človeka kňaz spýta, či naozaj verí tomu, čo sa v kréde hovorí.

Druhý rozdiel je, že vďaka Ježišovmu krstu dostaneme Ducha Svätého. Keď bol Ježiša na začiatku jeho účinkovania tajne pozrieť člen židovskej veľrady Nikodém a predebatovali celú noc, už vtedy mu Ježiš vravel: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3,5) Krst je týmto novým narodením. Dostávame ním účasť na Božom živote. Boh si nás adoptuje.

Tretí rozdiel je v tom, že Ježiš ustanovil svoj krst až po tom, ako priniesol svoj život ako obetu, bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych. Krstom sa pripájame k Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaniu. Dostávame tak účasť na tom, čo pre nás urobil. Zákon, ktorý dostali Židia aj filozofia, ktorú mali pohania, sú dobré veci. Vďaka nim dokážeme rozlišovať dobré od zlého. Ale žiadna z týchto vecí nedokáže prelomiť náš sklon poddávať sa pokušeniam, ani nepovie, ako znovu nájsť zmysel, ktorému sme sa spreneverili. Krstom prijímame Ježišovu obetu. To, o čom sme rozprávali v kapitole o baránkovi, sa pre nás stáva realitou. Až vďaka Ježišovej obete je to „krst na odpustenie hriechov“.

Keď nejakým ľuďom došla hrôza toho, že sa podieľali na ukrižovaní Ježiša, ktorého si Boh vyvolil a vzkriesil a pýtali sa apoštola Petra, čo majú robiť, povedal im:

Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh.

(Sk 2,38–39)

A keď budem pokrstený, už nikdy nič zlé nespravím?

Dostaneš tú možnosť. Ale keď Izraeliti vyšli z Egypta a Mojžiš odišiel na horu Sinaj po Desatoro, spravili si zlatého býčka (ako symbol prachov, moci a sexu) a klaňali sa mu namiesto Bohu. To, že človek dostane slobodu, nie vždy znamená, že s ňou naloží múdro. Následne sa museli Izraeliti v púšti štyridsať rokov učiť spoliehať na Boha a mali Mojžišovým zákonom prikázané obetovať býkov, aby si neplietli Boha s hovädzím. Aj ty sa pravdepodobne budeš musieť nejaké veci učiť aj po krste.

Mňa sa pri krste nikto na nič nepýtal. Bol som bábätko.

Bábätká boli aj medzi tými Židmi, čo utekali z Egypta a tých sa tiež nikto nepýtal, či by náhodou nechceli zostať v egyptskom otroctve. Vďaka krstu má človek prístup k Božím darom a k vnútornej slobode, ktorá z toho plynie už od mala, čo môže byť veľmi dobré. Ale ako sme už vraveli, sviatosti nie sú mágia. Ak sa človek pre Boha nerozhodne, dary, ktoré dostal, môžu prísť navnivoč. Je to také podobné, ako keby sa niektoré z tých izraelských detí rozhodlo vrátiť do otroctva do Egypta. Počas putovania púšťou do zasľúbenej zeme k tomu Židia rozhodne sklony mali.

Mimochodom, ak si bol krstený ako dieťa, tvoji rodičia a krstní rodičia sa zaručili, že ťa všetko dôležité naučia. Krst nemá byť privítanie do života. Krst je jedna z dvoch podmienok na to, aby človek bol kresťanom, čiže aby prijal to, čo pre neho Ježiš spravil. Na začiatku tejto knižky sme hovorili, že kresťania sú ľudia, ktorí sú pokrstení a veria vyznaniu viery. Ale ak je človek pokrstený, je schopný veci chápať a pri tom Ježiša a kresťanstvo odmieta, tak kresťanom nie je. To by možno bolo lepšie, keby sa nechal pokrstiť až potom, keď bude rozumieť, o čo pri tom ide.

Ako krst vyzerá?

Najprv sa kňaz katechumena (toho, kto sa pripravoval na krst), spýta, či sa zrieka zlého ducha, jeho skutkov a pokušení. Katechumen odpovie, že zrieka. Potom sa kňaz opýta, či katechumen verí veciam, ktoré sú vo vyznaní viery. Katechumen odpovie, že verí. Potom kňaz katechumena trikrát ponorí do vody alebo mu trikrát vodou poleje čelo a pri tom povie „Anežka, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Ak krstí Ferka, tak namiesto „Anežka“ povie „František“.) Dospelí sú väčšinou krstení počas veľkonočnej svätej omše, kedy sa oslavuje Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Je nutné nechať sa pokrstiť, ak chce mať človek účasť na Božom kráľovstve?

Iste. Je nelogické chcieť dosiahnuť Ježišovo kráľovstvo a pritom úmyselne ignorovať veci, ktoré hovoril. Kresťania však od staroveku pripúšťali dve alternatívy. Prvá je „krst krvi“. Tým sa myslí, že niekto položí za Ježiša život ešte predtým, ako bol pokrstený. Krst krvi síce nie je sviatosť, ale má rovnaké účinky. Druhá podobná vec je „krst túžby“. Katechumeni, ktorí zomrú predtým, ako stihli byť pokrstení, dosiahnu kráľovstvo tiež, lebo po krste túžili.

A čo ak niekto o Ježišovi a jeho kráľovstve nemal ako počuť?

Kresťania veria, že prinajmenšom patriarchovia a proroci Starého zákona nakoniec Božie kráľovstvo vďaka Ježišovej obete dosiahli. Hovorili sme o tom, keď sme vykladali, čo znamená v kréde to „zostúpil k zosnulým“. Boh môže mať rôzne spôsoby, ako niekoho do svojho kráľovstva priviesť. To však nemá byť výhovorka. Najlepšie je o kráľovstve vedieť a hľadať ho, ako sa len dá. Pochopiť, že krst je dôležitý, ale donekonečna ho odkladať (napríklad preto, že sa človek nechce zriecť nejakej vášne) je pomerne zaručený spôsob, ako kráľovstvo Božie minúť.

Práve sa chystám prijať sviatosť birmovania. Čo to vlastne je?

Sviatosť birmovania je v Skutkoch apoštolov popísaná takto:

Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého.

(Sk 8,14–17)

Birmovanie je sviatosť, pri ktorej na pokrsteného biskup vkladá ruky a pomaže ho olejom (ktorý sa nazýva krizma). Pri birmovaní sa v človeku upevní dar Ducha Svätého a prijíma jeho pečať. Okrem toho pomazaním dostane účasť na Ježišovej hodnosti kňaza, proroka a kráľa. Kňazi, proroci a králi boli v Starom zákone pomazaní do svojho úradu rovnakým olejom. Birmovanie sa podobne ako krst neopakuje. Pečať Ducha Svätého je trvalá a nestratí sa, ani ak sa človek rozhodne nejakým spôsobom si život skaziť.

Katolíci východného obradu aj pravoslávni kresťania udeľujú túto sviatosť súčasne s krstom aj malým deťom. V latinskom obrade je väčšinou prenechané jej vysluhovanie biskupovi ako nástupcovi apoštolov. A keďže biskup nestíha byť pri všetkých krstoch, udeľuje sa sviatosť birmovania spoločne neskôr. Deje sa tak až vtedy, keď birmovanci dosiahnu vek rozumu a rozumejú tomu, čo idú prijať. (Možno práve preto teraz čítaš túto knižku.) Keď je pokrstený dospelý človek, tak aj v západnej cirkvi prijíma krst aj birmovanie súčasne.

Vravel si, že sviatosti ustanovil Ježiš. On niekoho birmoval?

Nebirmoval. Ale sľúbil, že Ducha Svätého zošle. Už v kapitole o Duchu Svätom sme spomínali, že povedal: „Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16,7)

V Jánovom evanjeliu sa píše: „V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: »Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.« To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.“ (Jn 7,37–39) Zoslanie Ducha Svätého sa udialo na Turíce až po Ježišovom oslávení a vystúpení do neba. Detaily nájdete v druhej kapitole Skutkov apoštolov. Vtedy dostali v plnosti Ducha Svätého apoštoli a ďalší, čo tam boli s nimi. Apoštoli a ich nástupcovia tento dar odovzdávali a dodnes odovzdávajú ďalej vkladaním rúk.

Sviatosti sú viditeľné znaky neviditeľnej Božej milosti, ktoré skutočne pôsobia to, čo naznačujú. Dostávame vďaka nim účasť na Božom živote. V krste sa človek stáva Božím dieťaťom, členom Cirkvi a začína nový život. Boh mu vďaka Ježišovej obete odpustí hriechy a adoptuje si ho. V sviatosti birmovania prijme človek pečať Ducha Svätého a dostane tak účasť na Ježišovej hodnosti kňaza, proroka a kráľa. Dobre?

Dobre. Len upresnime, že účasť na Ježišovom živote a všetko, čo s tým súvisí, dostávame už pri krste. Pri sviatosti birmovania sa však táto účasť prehlbuje.