Nebudeš krivo svedčiť

Ôsme prikázanie chráni náš vzťah k pravde. Znie takto:

„Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.“

V Deuteronómiu je to podobne:

„Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!“

(Dt 5,20)

Prečo je pravda taká dôležitá?

Pretože pravda, dobro a krása sú základné pojmy, bez ktorých si človek nemôže utvoriť správny obraz o svete. Keby si za základ svojho obrazu o svete zobral čokoľvek iné, často pri tom príde práve o tieto tri veci. Ale myšlienkový svet, v ktorom nejde o pravdu, dobro alebo krásu, stratí svoj zmysel a vytratí sa aj dôvod skúmať ho.

Slovami „krivé svedectvo“ sa myslí svedectvo na súde?

V pôvodnom význame áno. Na súde totiž zvlášť záleží na tom, aby sa zistila pravda a aby na jej základe mohla byť vykonaná spravodlivosť. Preto napríklad v Spojených štátoch amerických svedkovia pred výpoveďou skladajú prísahu, že budú „hovoriť pravdu a nič než pravdu“. Krivou výpoveďou a krivou prísahou sa dá človeku veľmi ublížiť. Môže tak byť neprávom pripravený o dobré meno, o slobodu a niekedy aj o život.

Už keď sme hovorili o treťom prikázaní, spomenuli sme, že Ježiš v tomto išiel ešte o niečo hlbšie. Učil, že vravieť pravdu nie je vec, ktorú si máme vyhradiť len pre súdne pojednávania: „Ale vaša reč nech je »áno – áno«, »nie – nie«. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ (Mt 5,37) Pravda je náročná vec. Súčasťou Ježišovej ponuky je, že „poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“. (Jn 8,32) Kresťania preto nemajú ohýbať pravdu ani lžami, ani lichotením, ani osočovaním, ani nerozvážnym posudzovaním. Ak sa živia vedou, nesmú ani manipulovať dáta vo svojich článkoch, aby ešte nezhoršovali replikačnú krízu.

Prečo by pravda mala byť náročná vec?

Pretože všetci máme sklony ohýbať realitu vo svoj prospech. Túžime vyzerať dobre vo vlastných očiach a chceme, aby aj všetkým naokolo bolo jasné, že sme krásni, múdri, schopní, spoľahliví a v kolektíve obľúbení. Pôvabné české porekadlo opisuje tento náš sklon slovami: „Ježek sobě kadeřav.“ (Ježko sa sám sebe zdá kučeravý.)

Bez toho, aby sme si priznali vlastné zlo a chceli sa ho zriecť, nám Ježiš nemá čo ponúknuť. O tom sme hovorili už na začiatku tejto knihy. Ale ešte neprišla reč na to, že za nejakých okolností sme povinní pravdivo opísať veci pred verejnou autoritou. A to aj za cenu, že nebudeme vyzerať dobre. Ôsme prikázanie nás k tomu zaväzuje. Máme to robiť preto, lebo pravda je dôležitejšia ako my.

Ježiš od nás navyše chce, aby sa tento prístup stal naším trvalým životným postojom. Nemáme byť pokrytci.

Priznávam, to už znie trochu desivo.

Je to desivé. Ale prekonať strach v tejto veci sa oplatí. Ľudia, ktorí mali pestovanie vlastného imidžu ako hlavný životný cieľ a potom s tým prestali, často hovoria, že sa im uľavilo. Pretvarovať sa ohľadom vlastnej dokonalosti je hrozne únavné. Človek, ktorý to robí, často žije dvojitým životom. Stále niekomu klame, časom začne strácať prehľad v tom, čo komu povedal, zamotáva sa a prichádza o dôveru ľudí, na ktorých mu záleží. Pravda naozaj vyslobodzuje.

Keď kresťania musia hovoriť vždy pravdu, nie je nebezpečné zveriť im nejaké tajomstvo?

To, že kresťania musia hovoriť pravdu, neznamená, že musia všetko vytárať. Napríklad spovedné tajomstvo je jedno z najprísnejšie strážených profesných tajomstiev vôbec a ten, kto ho poruší (kňaz alebo tlmočník), je automaticky vylúčený z Cirkvi. Rovnako musia kresťania chrániť ostatné profesné tajomstvá, ktoré sa ich týkajú, napríklad lekárske tajomstvo či povinnosť mlčanlivosti advokátov. Prípadov, keď bolo zachovanie spovedného tajomstva naozaj ťažké, nájdeme v histórii viacero. Napríklad extrémne prenasledovanie kresťanov v Mexiku koncom dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia viedlo k ľudovej vzbure. Svätého Matea Correu zatkli, keď išiel podať chorej žene pomazanie chorých. A keďže vykonával štátom nepovolenú cirkevnú činnosť, obvinili ho, že patrí k vzbúrencom. Generál Eulogio Oritz otca Correu počas jeho pobytu vo väzení požiadal, aby vyspovedal niektorých uväznených vzbúrencov. Keď bolo po spovedi, generál od neho (s pištoľou pri jeho hlave) chcel, aby prezradil, z čoho sa väzni spovedali. Páter Correa nevyzradil nič. Tak ho ráno previezli na cintorín a tam ho zastrelili.

Ale keď nejde o tajomstvo, možno budú kresťania zaujímavým zdrojom pikantných informácií o iných ľuďoch.

Ohováranie, teda vytrubovanie cudzích chýb a previnení do sveta bez vážneho dôvodu, pokladajú kresťania tiež za hriech. Niekedy vážny dôvod naozaj nastane. Ale kresťania skutočne nemusia rozprávať o všetkých veciach, o ktorých vedia. Dokonca ani o všetkých veciach, ktoré si myslia. Často úplne stačí, keď odmietnu klamať. Aj takto nastavené kritérium môže viesť k mučeníckej smrti.

V tejto súvislosti si pripomeňme renesančného politika, učenca a humanistu svätého Tomáša Mora. Sir Thomas More bol lordom kancelárom (niečo ako dnešný premiér) za vlády anglického kráľa Henricha VIII. Bol oddaným kráľovým služobníkom. Súčasne bol aj oddaným katolíkom. Tieto dve oddanosti sa však dostali do sporu, keď sa Henrich zamiloval do svojej dvornej dámy Anny Boleynovej. Kráľ od pápeža chcel, aby jeho predošlé manželstvo vyhlásil za neplatné, pápež to odoprel a tak sa kráľ vyhlásil za hlavu cirkvi v Anglicku, aby to manželstvo mohol anulovať sám. Tomáš zložil úrad a utiahol sa do ústrania. Neprišiel na Anninu korunováciu a nezložil ani prísahu o zvrchovanosti koruny vo vzťahu medzi kráľovstvom a cirkvou v Anglicku. Popri tom všetkom si však dával pozor na jazyk a pred nikým nekomentoval svoje postoje. Bol právnik a vedel, že mu hrozí obvinenie z velezrady. Zvlášť si dal záležať na tom, aby ho nikto nepočul tvrdiť, že kráľ nie je legitímnou hlavou cirkvi v Anglicku. Ale aj toto jeho mlčanie kráľa nesmierne štvalo. More bol preto uväznený v londýnskom Toweri. V base od neho viackrát chceli, aby zložil prísahu o zvrchovanosti, ale on odmietol. (Stále bez komentára.) A tak našli falošného svedka, istého Richarda Richa. Ten dosvedčil, že počul, ako Tomáš vyhlasuje, že kráľ legitímnou hlavou cirkvi nie je. Tomáš bol odsúdený na smrť napriek tomu, že ďalší dvaja svedkovia, ktorí mali byť prítomní pri rozhovore, spoločne tvrdili, že More nič také nehovoril. Mora sťali. Ani na popravnom kláte ho neopustil humor: bradu, ktorá mu narástla vo väzení, odsunul nabok, aby ju kat nepreťal, pretože „ona žiadnu velezradu nespáchala“. Zomrel s tým, že bol dobrý kráľov služobník – ale najprv Boží.

Rich dostal od kráľa pozemky, stal sa barónom a dnes je jednou z najnenávidenejších postáv anglickej histórie. Henrich VIII. si neskôr našiel ďalší objekt záujmu a Annu Boleynovú nechal popraviť. Manželiek mal nakoniec až sedem. Mužského potomka, ktorý by sa dožil dospelosti a prevzal trón, mu nedala žiadna.

Aj na pikantné informácie došlo. Aj keď z vážneho dôvodu.

Nestálo Tomášovi Morovi za to, aby si zachránil život? Veď stačilo len odprisahať.

Problém je v tom, že lži sa šíria. Funguje to ako vírus. Dvadsiate storočie je príkladom viacerých takýchto epidémií. Ich základom je väčšinou nejaká pozitívna vec, ktorá sa však absolutizuje, vymkne sa spod kontroly a zošalie. Láska k národu a národná hrdosť sú fajn. Ale keď sa pre ne prestalo brať vážne prikázanie „Nezabiješ“, vyrástol z toho nemecký národný socializmus (skrátene nacizmus) alebo taliansky fašizmus. Aj súcit s chudobnými a snaha o zlepšenie podmienok pre pracujúcich sú dobré veci. No keď sa pre ne prestalo brať vážne prikázanie „Nepokradneš“, vyrástli z toho komunistické diktatúry.

Akákoľvek diktatúra od svojich občanov žiada, aby verejne a nahlas schvaľovali jej ciele. Výsledkom je, že totalitný štát je taký štát, v ktorom klamú úplne všetci. Práve za takýchto okolností sú veľmi dôležití ľudia, ktorí neklamú a odmietajú mať účasť na lži. Takíto ľudia sa samozrejme stanú terčmi šikany.

Už sme spomínali Silvestra Krčméryho. Komunisti ho zavreli, lebo sa angažoval v katolíckej akcii a organizoval náboženské krúžky. V rámci vyšetrovacej väzby okrem iného zažil mučenie odopieraním spánku (50 hodín státia), zmlátenie do bezvedomia a prišiel aj k nejakým zlámaným rebrám. Napriek tomu, že počas trojročnej vyšetrovačky vytrvalo mlčal, počas procesu predniesol reč, ktorá sa končila slovami:

Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda! Lebo je väčšia a silnejšia ako moc! Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ vždy vstala i vstane z mŕtvych!

Nakoniec dostal ako „agent Vatikánu“ štrnásť rokov za vlastizradu. Keď ho pár mesiacov pred vypršaním trestu chceli prepustiť na amnestiu, písomne sa proti tomu odvolal. Zákonným predpokladom na udelenie amnestie je totiž polepšenie. On sa však nemal z čoho polepšiť, pretože veci, za ktoré ho zavreli, stále pokladal za správne. (A hodlal v nich pokračovať, len čo sa dostane na slobodu.) Odvolanie mu zamietli a z basy ho vyhodili.

Ľudia ako More a Krčméry, ktorí trvajú na pravde alebo sú aspoň odhodlaní neklamať, sú veľmi dôležití práve preto, aby sa nezabudlo, čo je pravda. Zvlášť v časoch, v ktorých sa nejaká lož teší všeobecnej obľube. Sú protilátkami proti vírusu lži. Takíto ľudia zastávajú rovnakú úlohu ako proroci v Starom zákone, o ktorých sme už rozprávali. Sir Thomas More volil dobre. Aj keď ho to stálo život.

To kresťania nesmú klamať, ani keď chcú niekomu zachrániť život?

Klamať by nemali. Nemusia sa však držať úplnej doslovnosti. V roku 1939 v nacistickom Nemecku spustil Hitler „Akciu T4“. Išlo v nej o vyvraždenie ľudí s psychickými ochoreniami. Jej skutočná podstata sa zakrývala sladkými rečami o eutanázii. Obetí tejto akcie bolo asi tristotisíc, použité metódy vrátane plynových komôr nacisti neskôr zopakovali pri holokauste.

V istom kláštore sa rehoľné sestry starali o mentálne postihnuté deti. Keď sa akcia rozbehla, rodičía vzali mnohé deti radšej domov, ale nejaké ešte v kláštore zostali. Tie sestry ukryli a snažili sa im poskytnúť bezpečie. A keď na bránu kláštora zabúchal štátny úradník s otázkou: „Máte tu nejaké deti?“, matka predstavená s pokojným svedomím odpovedala: „Nemáme.“

Keby sme tento rozhovor interpretovali doslovne, vyzeralo by to, že matka predstavená klamala. Ale nie je to tak. Pretože skutočná otázka úradníka bola: „Máte tu nejaké deti, ktoré by sme mohli zabiť?“ Nevadí, že druhá časť otázky nebola vyslovená. Obe strany dialógu vedeli, že ide presne o toto. Matka predstavená preto úplne pravdivo odpovedala: „To teda ani náhodou nemáme.“

Teraz tu žiadna totalita nie je. Treba tak úzkostlivo trvať na pravde aj dnes?

Iste. Zabezpečiť si lžami výhody, manipulovať nimi ľudí a udržiavať si pomocou nich moc či obchodné postavenie bolo lákavé za každého typu vlády. Kresťania, ktorí hľadajú Božie kráľovstvo, také veci robiť nemajú.

Noviny, rádio, televízia či filmový priemysel sa v rukách totalitného štátu stávajú nástrojom manipulácie. Ale aj mimo totality majú veľkú moc práve tým, že majú dosah na mnoho ľudí a môžu ovplyvňovať kultúru a výchovu. Preto je zvlášť dôležité, aby nešírili lži. Dôležitá je aj istá opatrnosť pri konzumácii ich produktov. Ak sa populárna lož hlása týmito kanálmi, môže to byť vážny problém.

Okrem toho, vďaka sociálnym sieťam môže šíriť informácie podobne efektívne ako masmédiá takmer každý. Správu z ľubovoľného zdroja dokážeme zdieľať jedným kliknutím. Ľudia dôverujú kamarátom viac než iným zdrojom. Niektorí kamaráti tak veria tomu, čo zdieľame, rovnako ako nám. Preto je dôležité podrobiť každú správu, ktorú chceme ďalej šíriť, trom Sokratovým otázkam: Je to pravda? Je to dobré? Je to užitočné? Až keď dokážeme s istotou povedať trikrát áno, môžeme vec zdieľať. Inak len rozširujeme klebety.

Máme teda hovoriť pravdu a neohýbať ju, aj keď nebudeme vyzerať ako majstri sveta a aj keď nám to môže spôsobiť problémy. Alebo sa aspoň máme vyhýbať lži. Máme byť dôveryhodní, naše „áno“ má byť skutočne „áno“ a naše „nie“ má byť skutočne „nie“. To je pointa tohto prikázania?

Áno, dobre si to zhrnul.