Cti si rodičov

Prvé tri prikázania chránia náš vzťah k Bohu. Ďalšie tri prikázania chránia náš vzťah k životu, ktorý je Božím darom. Štvrté znie:

„Cti svojho otca a svoju matku.“

alebo v dlhšej verzii z Deuteronómia:

Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!

(Dt 5,16)

Ako súvisí to, či si ctím rodičov, s mojím vzťahom k životu?

V prípade tohto prikázania ide o vzťah k tvojmu vlastnému životu. Ľudia majú k vlastnému životu rôzny vzťah. Niektorí naň pozerajú ako na majetok, s ktorým môžu ľubovoľne nakladať. Niekedy si ľudia zúfajú natoľko, že svoj život nechcú. Niektorí ľudia vnímajú svoj život ako zbytočný. Niektorí to neriešia. Kresťania vidia život ako dar od Boha a veria, že je to dobrý dar. Dobrý a zmysluplný je aj vtedy, keď je život ťažký. Tento pohľad má dva dôsledky. Prvý je, že Bohu za svoj život zodpovedáme. Druhý je, že si ctíme ľudí, cez ktorých sme život dostali.

Na ten druhý dôsledok sa dá pozrieť aj z druhej strany. Ak si niekto nectí rodičov, od ktorých dostal život, môže pre neho byť ťažké vnímať svoj život ako dobrý dar. V knihe Prísloví je veta, ktorá to opisuje drsným poetickým jazykom: „Kto kľaje svojho otca abo svoju mať, zhasne mu kahan v hustej tme.“ (Prís 20,20)

Svojich blížnych máme milovať. Rodičov máme prikázané ctiť. Aby dni nášho života dlho trvali. A aby sa nám darilo na zemi, ktorú nám dal Pán, náš Boh.

Čo to znamená ctiť si ich?

To trochu závisí od okolností. Kým sú ľudia deťmi, treba rodičov poslúchať. Dostávame tak základnú predstavu o tom, čo je vo svete bezpečné a čo nie. Učíme sa rozoznávať medzi dobrom a zlom. Učíme sa dôverovať rozumnej autorite. Ak máme šťastie, od rodičov sa učíme už od mala budovať dôveru k Bohu. Všetko sú to dôležité a k životu potrebné veci. Človek sa ich môže naučiť aj neskôr, ale je to ťažšie. Ak ich človek dostal od rodičov, je to ďalší dôvod na vďačnosť voči nim.

Človek však dorastie do veku, keď začne byť zodpovedný sám za seba. Na Slovensku máme trestnú zodpovednosť od štrnástich rokov a výhovorka „Tú samoobsluhu som vykradol, lebo mi otec kázal,“ vám už v tomto veku na súde neprejde. Židia majú rituál bar mitzvah či bat mitzvah (syn zákona, dcéra zákona), počas ktorého sú mladí židia preskúšaní, či rozumejú zákonu a sú schopní dodržať ho. Dnes sa tento rituál koná po dosiahnutí dvanásteho alebo trinásteho roku veku. Od tohto momentu sú za seba zodpovední pred Bohom. V prípade bar mitzvah sa otec pred synom modlí: „Požehnaný buď Ten, ktorý si zo mňa sňal zodpovednosť za tohto chlapca!“ Katolíci latinskej tradície (rímski katolíci) obyčajne udeľujú sviatosť birmovania iba tým, ktorí sú schopní používať rozum, boli vhodne poučení, riadne disponovaní a vedeli obnoviť krstné sľuby. (Katolíci východného obradu udeľujú sviatosť birmovania zároveň s krstom.)

Keď človek dosiahne vek, v ktorom rozhoduje sám za seba, povinnosť úcty k rodičom nezmizne. Naopak sa ešte môže prehĺbiť. Pripomeňme historku z Ježišovho života:

Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.

(Lk 2,41–51)

Je dosť dobre možné, že Ježiš absolvoval obrad podobný bar mitzvah práve počas uvedenej návštevy Jeruzalema. Preto bol formálne dospelý a mohol za seba rozhodovať. Okrem toho práve počas jeho preskúšania pred učiteľmi v Jeruzaleme mohli prísť do reči zaujímavé otázky, ktoré chceli obe strany ďalej predebatovať. Pochopiteľne, Jozef s Máriou prepadli panike, keď Ježiša stratili a báli sa o neho. Ježišova odpoveď na Máriinu výčitku však nie je odpoveď rozmaznaného decka, ktoré si len tak niečo zmyslelo, ale odpoveď dospelého, ktorý má svoje záväzky a svoje povinnosti. Napriek tomu Ježišovi jeho dospelosť nebránila, aby sa potom s Máriou a Jozefom vrátil do Nazareta a bol im poslušný. Pretože ich mal rád a ctil si ich. Pracoval s Jozefom ako tesár a žil v rodine až dovtedy, kým okolo tridsiatky nezačal ohlasovať Božie kráľovstvo. Podobne ani my nie sme v dospelosti povinní robiť všetko podľa predstáv svojich rodičov. Ale máme im pomáhať, podporovať ich a mať ich radi.

Takže keď ma pobirmujú, tak už nemusím poslúchať?

V detstve sa máš učiť podriadiť sa rozumnej autorite. Ako dospelý kresťan by si to mal vedieť. Ľudia, ktorí to nevedia, nedokážu mať účasť na spoločnom diele, ktoré niekto koordinuje. A vecí, ktoré ľudia musia robiť spolu, je stále mnoho. Napríklad stavať domy, cesty, prevádzkovať letisko, udržiavať v prevádzke školu či obecný úrad alebo spravovať veľkú internetovú sieť. Autoritu majú doma rodičia. Máš viac rozumu, ako si mal, keď si bol dieťa. Môžeš teda presviedčať rodičov a dávať im dobré návrhy. Je to spôsob, akým sa učíš presviedčať iné autority, s ktorými sa stretneš, o správnych veciach. Je to aj spôsob, akým sa učíš uplatňovať autoritu vo svojej vlastnej budúcej rodine či v pracovnej pozícii, ktorá ti bude zverená. Môžeš sa pokúsiť robiť to lepšie, ako tvoji rodičia.

Keď si dospelý a žiješ so svojimi rodičmi v jednej domácnosti, je dobré vedieť sa dohodnúť. Ale je dobré pamätať na to, že je to v prvom rade ich domácnosť. Rešpektovanie ich autority ohľadom chodu domácnosti dokáže napomôcť dobrým vzťahom.

Ale niekedy je s rodičmi naozaj problém. Nemusí ísť len o taký extrém, v ktorom rodič posiela deti kradnúť. Niekedy je jeden z rodičov ďaleko a nestará sa. Ako si mám ctiť takého rodiča?

Niekedy sú veci ťažké. Už keď sme pri modlitbe Otče náš hovorili o odpúšťaní, spomenuli sme, že sú ľudia, pred ktorými sa máme chrániť. A v zvlášť boľavých prípadoch môže ísť aj o našich vlastných rodičov. Vtedy, ak sa dá, treba z domu odísť. Alebo ak sa človek ešte nezvládne postaviť na vlastné nohy, požiadať o pomoc sociálku, miestneho kňaza alebo inú dôveryhodnú dospelú osobu.

Niekedy rodičia stvárajú skutočne veľké hlúposti. V slovenskom zákone o rodine sa o manželoch píše: „Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.“ (§ 18) Ale zďaleka nie všetci tento zákon naplnia. Narobí to škodu a deti sa na svojich rodičov môžu kvôli tomu hnevať až do dospelosti. Nie preto, že by ich nemali rady. Práve preto, že ich majú rady, ale rodičia sú ďaleko.

Aj v tomto prípade (alebo možno zvlášť v tomto prípade) platí to, že veci treba odpustiť. Neznamená to, že by sme sa mali začať tváriť, že to, čo naši rodičia porobili, bolo v pohode a že sa vlastne nič nestalo. Znamená to, že to, čo sa nám stalo, vyradíme zo zoznamu krívd, ktoré držíme v mysli a na ktoré máme sklony sa vyhovárať. Zveríme ich Bohu.

Tento prístup má v prípade rodičov dve podstatné výhody. Prvá je, že dedičnosť do istej miery funguje. Je preto možné, že keď sa budeme učiť zvládať vlastnú povahu, budeme vystavení podobným bojom a skúškam ako naši rodičia. Keď zistíme, že máme podobné sklony, hnev, ktorý voči rodičom prechovávame, sa môže obrátiť voči nám samým. Môže nás to oberať o silu, ktorú budeme potrebovať, aby sme v tých skúškach obstáli. Ak rodičom odpustíme, môžeme sa tak lepšie sústrediť na naše vlastné zápasy.

Druhá výhoda je, že ak si nebudeme neustále pripomínať, že sa nám v nejakej veci udiala krivda, otvoríme sa uzdraveniu. Prorok Izaiáš píše:

Ale Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl.

(Iz 49,14–16)

Lásku, ktorú sme nedostali od rodičov, môžeme dostať od Boha. Ale predtým sa musíme vzdať výhod, ktoré nám plynú z toho, že si v srdci uchovávame krivdu. Z toho, že človeku ukrivdili, sa skutočne nejaké výhody čerpať dajú. Ale nedá sa mať oboje. Nedá sa súčasne aj byť milovaný, aj byť ukrivdený a ľutovať sa kvôli tomu, že milovaný nie som. V tejto veci musí človek voliť. Je lepšie vybrať si Boha, ako pestovať si zatrpknutosť. Veci môžu byť vďaka Bohu uzdravené. Ale musíme to najprv dovoliť.

Odpustiť svojim rodičom môže byť dôležitou súčasťou toho, že si ich máme ctiť. Časom to dokonca môže viesť k tomu, že s nimi obnovíme vzťah, ktorý sa zdal stratený. Pre začiatok je dobré aspoň im prestať zlorečiť. Aj v duchu, nielen nahlas.

A čo, keď si založím vlastnú rodinu? Stále má autorita rodičov prednosť?

Nemá. Dôležitá veta z Biblie, ktorá sa vyskytuje už na začiatku knihy Genezis a ktorú Ježiš citoval, hovorí o manželstve: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.“ (Mt 19,5) To opúšťanie rodičov sa zdôrazňuje zvlášť mužom, lebo mamičky sa častejšie miešajú do manželstva synom, než dcéram, ale platí to aj pre ženy. Všetečná svokra, ktorá sa mieša do rodiny, dokáže narobiť škodu a vyriešiť to s ňou musí jej potomok, pretože druhý z manželských partnerov ťahá v takejto situácii za kratší koniec. Môže to vyžadovať aj istú ráznosť a nemusí sa to zaobísť bez bolesti na oboch stranách konfliktu. Ale niekedy je to v záujme zachovania manželstva nutné.

Napriek tomu je dôležité v rámci možností usilovať o dobré vzťahy s rodičmi. Zvlášť keď sú starší a odkázaní na pomoc. Aj keď to vyžaduje isté úsilie. Sirachovec hovorí:

Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije; ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile; lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté. Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady. Za tvoje spravodlivé (počínanie) vybuduje sa ti dom a pamätať sa bude na teba v deň súženia a ako za jasného slnka ľad, tak sa rozplynú tvoje hriechy.

(Sir 3,14–17)

So starými ľuďmi to naozaj môže byť ťažké. Niekedy sú tvrdohlaví. Niekedy zle znášajú, že už nezvládnu robiť to, čo kedysi. To, že sú milovaní, im môže pomôcť, aby ani ku koncu života nezabudli na to, že ich život má zmysel. Aj keď ten zmysel leží mimo tohto sveta a spočíva v Božích rukách.

Ako mám dať vedieť svojim rodičom, že ich mám rád?

Staraj sa o to, ako sa majú, pomôž im, keď treba a tráv s nimi čas. Pretože tak sa udržiava vzťah. A ak sa nedá inak, aspoň sa za nich modli. Ako sme hovorili na začiatku: dar života je dobrý dar. A Bohu a rodičom zaň vieš poďakovať aj takto.

Rodičov si máme teda ctiť, aj keď podoba tej úcty sa v čase môže meniť. Máme ich mať radi, máme sa v rámci možností usilovať o dobré vzťahy s nimi a máme sa za nich modliť. Máme byť Bohu vďační za dar života, ktorý sme cez nich dostali. Je to tak správne?

Je.