Omša a kňazstvo

V kapitole o modlitbe sme spomenuli, že omša je u katolíkov jeden z najdôležitejších spôsobov, ako tráviť čas s Bohom. V tejto kapitole budeme hovoriť, prečo je to tak.

Pretože v nedeľu treba chodiť do kostola?

Treba, ale nie o to ide. Židia sa v sobotu stretávajú v synagóge, ale omšu pri tom nemajú. Ani pri nedeľnej bohoslužbe u protestantov nejde o slávenie omše.

O čo teda ide?

Príbeh zo šiestej kapitoly Jánovho evanjelia sme už spomínali. Ježiš vtedy rozmnožil chlieb a ryby a ľuďom sa to pozdávalo natoľko, že z neho chceli spraviť kráľa, aby ich zásoboval aj naďalej. Pripomínali mu vtedy, že Mojžiš dával ľuďom mannu a tešili sa, že bude jedlo bez námahy. Ježiš im vtedy povedal, že dôvody, kvôli ktorým ho hľadajú, sú somariny a že prišiel kvôli niečomu vážnejšiemu:

„Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.

(Jn 6,48–58)

Táto reč vzbudila veľké pohoršenie. Padali výroky v zmysle „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6,60) Farizeji mali ohľadom toho, že Ježiš je nepriateľ a treba ho zabiť, jasno už v predošlej kapitole, ale po tejto udalosti Ježiša opustili aj mnohí jeho učeníci a už s ním nechodili. (Jn 6,66) Ježiš nechal veci bez vysvetlenia. Len sa apoštolov spýtal, či si to s tým odchodom nechcú rozmyslieť aj oni. Nerozmysleli.

Vysvetlenia sa apoštolom dostalo až počas večere pred Ježišovým ukrižovaním:

Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.“ Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu.

(Mt 26,26–30)

A apoštoli z toho nejako zmúdreli?

Pravdepodobne boli zmätení. Ježiš im síce viackrát predtým hovoril, že bude zabitý, ale nikdy to nebrali príliš vážne. Podľa evanjelistu Lukáša sa aj teraz vzápätí povadili, kto z nich je najväčší. Nejaké veci človek pochopí až dodatočne.

Druhá vec, ktorá ich mohla miasť, bola, že ich veľkonočná večera skončila predčasne. Židovská veľkonočná večera má totiž presné pravidlá. Prebieha takto: Prvá časť začína modlitbou požehnania nad prvým kalichom vína, po ktorom sa podávajú horké byliny. (Ak vo štvrtok pred Veľkou nocou jedávate doma špenát, je to vzdialené pokračovanie tejto tradície.) Počas druhej časti sa rozpráva príbeh úteku z Egypta (patričné miesto z Exodu sme citovali v piatej kapitole), spieva sa malý halel (halel znamená „chvála“), čiže 113. žalm a pije sa druhý kalich vína. Tretia časť je hlavný chod. Je sa baránok s nekvaseným chlebom a pije sa tretí kalich, „kalich dobrorečenia“. To o svojom tele a krvi Ježiš povedal počas tejto časti večere. Na záver sa spieva veľký halel, čiže žalmy 114 až 118 a pije sa štvrtý kalich.

Ježiš však pri treťom kalichu vyhlásil „Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo.“ (Lk 22,18) Po chválospeve (veľký halel) večeru neukončili a odišli na Olivovú horu, kde Ježiša zatkli.

Prečo tú večeru neukončili?

Ten štvrtý kalich mal totiž nečakanú podobu. Evanjelista Ján, ktorý ako jediný z apoštolov neušiel, keď Ježiša ukrižovali, píše o Ježišovej smrti:

Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.“ Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha.

(Jn 19,28–30)

Ježiš pritom víno odmietal, až kým nedokončil svoje dielo. Napríklad evanjelista Marek píše: „Tak ho priviedli na miesto Golgota, čo v preklade znamená Lebka. Dávali mu víno zmiešané s myrhou, ale on ho neprijal.“ (Mk 15,22–23) Ale ocot, o ktorom hovorí Ján a ktorý sa vtedy zriedený vodou používal na pitie, bol hroznový ocot. Z plodu viniča. Bol to jeho štvrtý kalich. Ježišova veľkonočná večera sa zavŕšila. Zavŕšila sa Ježišovou smrťou. A prišlo Božie kráľovstvo.

Čo to má spoločné s omšou?

Evanjelista Lukáš píše: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: »Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.«“ (Lk 22,19) Takže to počas každej omše na Ježišovu pamiatku robíme. Obetujeme Bohu chlieb a víno. Kňaz ako Kristov zástupca nad nimi povie slová, ktoré povedal Ježiš pri Poslednej večeri. Ježiš chlieb a víno premení na svoje telo a krv. My z obetovaného a premeneného prijímame. Aby sme v sebe mali život. Aby sme mali silu prijať náš kríž a nasledovať Ježiša. Aby sme mali účasť na jeho smrti. A na jeho zmŕtvychvstaní.

Takže je to len taký symbol?

Nepodceňuj symboly. Symbol v pôvodnom význame slova neznamená nejaké firemné logo. Grécke slovo symbolé znamená spojenie. V tomto prípade spojenie nás s Ježišom. Slovom symbol označovali kresťania aj vyznanie viery, ktorou sme spojení s Bohom. (Mimochodom -- opakom gréckeho slova symbolé je slovo diabolé, ktoré znamená nenávisť a ohováranie. Pochádza z neho slovenské slovo diabol.) Sviatosti sú účinné viditeľné znaky Božej milosti. Veríme, že podstata chleba a vína sa naozaj zmení (hovorí sa tomu prepodstatnenie alebo transsubstanciácia), že skutočne prijímame Krista a máme tak účasť na jeho obete Otcovi. Kvôli chlebu premenenému na telo Kristovo majú katolíci v kostoloch svätostánok (skrinka umiestnená vpredu v kostole, pri ktorej svieti svetielko). Vďaka tomu, že Ježiš je Boh a premenený chlieb a víno sú jeho telo a krv, katolíci veria, že v ich chrámoch prebýva Boh rovnako, ako prebýval kedysi v Jeruzalemskom chráme. Keď prídeme do kostola, klaniame sa smerom k svätostánku. Poklone eucharistii je niekedy v kostole vyhradený samostatný čas. Niekedy sviatosť nosíme v procesii podobne, ako Židia nosili archu zmluvy.

Mimochodom – eucharistia sa táto sviatosť nazýva podľa toho kalicha dobrorečenia. Grécke „eucharistó“ je po slovensky „ďakujem“.

Počul som, že transsubstanciáciu vymysleli až v stredoveku.

V to, že pri omši sa zmení podstata chleba a vína na Ježišovo telo a krv, verili kresťania od začiatku. Svätý Ambróz (žil v 4. storočí, čiže ešte v staroveku a bol milánskym biskupom) píše: „Buďme presvedčení, že toto nie je to, čo vytvorila príroda, ale to, čo posvätilo dobrorečenie. A sila dobrorečenia je väčšia ako sila prírody, lebo dobrorečením sa mení aj sama príroda ... Ak teda mohlo Kristovo slovo z ničoho urobiť to, čo nebolo, nemôže veci, ktoré sú, premeniť na to, čím neboli? Veď dať veciam prvotnú prirodzenosť nie je menej ako zmeniť ju.“ (De mysteriis 9,50.52) Rovnako apoštol Pavol písal Korinťanom: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,28–29)

Aby katolíci čo najpresnejšie popísali to, v čo veria, používajú terminológiu gréckych filozofov. Už sme vysvetľovali Aristotelove kategórie a slová „podstata“ a „akcidenty“. To, že počas premenenia ostanú akcidenty chleba a vína rovnaké, ale ich podstata (latinsky substantia) sa zmení na Ježišovo telo a krv, vystihuje slovo prepodstatnenie (transsubstanciácia) presne. To, že tento výraz používali v dokumentoch štvrtého lateránskeho koncilu (1215), neznamená, že zaviedli nejakú novinku. Použili len zvlášť vhodný výraz.

Kto môže túto sviatosť prijať? Kto ju môže slúžiť?

Svätý Justín filozof (bol kvôli tomu, že je kresťan, sťatý v roku 165), napísal dve knižky s názvom Apológia, v ktorých cisárovi Antoniovi a rímskemu senátu vysvetľuje kresťanstvo. V prvej Apológii píše o prijímaní: „Tento pokrm nazývame eucharistia a nesmie z neho dostať nikto iný, než ten, kto verí, že naša náuka je pravdivá, kto bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a znovuzrodenie a žije tak, ako prikázal Kristus.“ (Apológia I, 66,1–2) To znamená, že prijímať môžu iba veriaci a pokrstení (čiže kresťania), ktorí nemajú na svedomí žiadny ťažký hriech.

Žiak apoštola Jána a antiochijský biskup svätý Ignác (v rámci gladiátorských zápasov za vlády cisára Trajána (98–117) ho v Ríme predhodili šelmám) píše cirkevnej obci v Smyrne o slávení eucharistie toto: „Kto patríte k Cirkvi, nečiňte nič bez biskupa. Nech je za pravú Eucharistiu považovaná tá, ktorú koná biskup a ten, koho tým poveril. Kde je biskup, tam nech je aj ľud, rovnako, ako kde je Kristus, tam je aj Katolícka cirkev.“ (Smyr 8,1) Eucharistiu môže teda slúžiť iba biskup a ľudia ním poverení, čiže kňazi.

Prečo to nemôže robiť každý?

Eucharistiu nezveril Ježiš všetkým svojim žiakom. Zveril ju apoštolom vo večeradle.

Služby v Cirkvi sú rôzne. Apoštol Pavol o Ježišovi píše: „On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela.“ (Ef 4,11–12) Tým, ktorí boli ustanovení za apoštolov, bola zverená služba vystupovať pred spoločenstvom v osobe Krista a vysluhovať sviatosti. Z tohto pravidla existujú dve výnimky. Sviatosť krstu môže v prípade ohrozenia života vyslúžiť ktokoľvek (dokonca aj nepokrstený) a sviatosť manželstva si pred Cirkvou vysluhujú navzájom snúbenci.

Ale apoštoli už nežijú.

V prvej kapitole Skutkov apoštolov sa píše, ako apoštoli vyberali náhradu za Judáša. O apoštolskej postupnosti a o tom, že úrad apoštolov (čiže biskupský úrad) sa odovzdáva vkladaním rúk, sme hovorili. Apoštol Pavol píše svojmu žiakovi Timotejovi, ktorý bol biskupom v Efeze: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk.“ (2Tim 1,6)

Svätý Ignác písal, že biskup môže niekoho slúžením eucharistie poveriť.

Áno. Poveruje kňazov. Sviatosť posvätného stavu má tri stupne. Biskupské, kňazské a diakonské svätenie. Biskupi majú plnosť kňazstva. Kňazi pomáhajú biskupovi vysluhovať sviatosti, sami však nikoho za kňaza svätiť nemôžu. Diakoni pomáhajú pri omši, môžu asistovať pri sobáši a pochovávať, môžu kázať a majú na starosti charitatívne diela.

Katolícki kňazi sa neženia. Prečo?

Tí, čo sa neženia či nevydajú kvôli tomu, že chcú patriť Bohu naplno, sa nazývajú mnísi. Grécke slovo „monachos“ znamená „jediný“ (v zmysle „single“). Takíto ľudia boli v kresťanstve od začiatku, tento stav odporúča aj apoštol Pavol: „Chcem, aby ste vy boli bez starostí. Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi. Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke, a je rozdelený.“ (1Kor 7,32–34) U západných katolíkov sa časom vžilo, že kňazi nie sú ženatí. Je to dobré kvôli tomu, že namiesto dvoch ťažkých starostí (starostlivosť o rodinu a o Božie veci) majú len jednu a nedajú sa prostredníctvom rodiny vydierať. Katolíci východného obradu svätia aj ženatých mužov, ale vysvätení kňazi sa tiež neženia. Biskupi na východe nemôžu byť ženatí.

Pri omši Bohu obetujeme chlieb a víno. Počas omše sa stanú telom a krvou Ježišovou. My ich prijímame rovnako, ako ich prijímali apoštoli vo večeradle a máme tak účasť na Ježišovej obete. Ježiš o jedení jeho tela a pití jeho krvi hovoril ako o nutnej podmienke, aby niekto mohol dosiahnuť Božie kráľovstvo. Eucharistiu aj ďalšie sviatosti vysluhujú kňazi, ktorí sú do tejto služby ustanovení samostatnou sviatosťou. Sviatosť posvätného stavu má tri stupne: diakonské svätenie, kňazské svätenie a biskupské svätenie. Biskupi sú nástupcovia apoštolov. Je to dobré zhrnutie?

Dobré.