Baránok

Vráťme sa opäť k Novému zákonu. Keď si čítal evanjeliá, možno si si všimol, aký veľký priestor sa v nich venuje poslednému týždňu Ježišovho života. Jeho posledný príchod do Jeruzalema, posledná večera, Judášova zrada, zajatie, proces pred Pilátom, ukrižovanie, smrť, zmŕtvychvstanie a vystúpenie do neba zaberajú v Matúšovom evanjeliu posledných osem z dvadsiatich ôsmich kapitol. V Jánovom evanjeliu, ktoré má dvadsaťjeden kapitol, je tomuto časovému obdobiu venovaných posledných desať. U Marka a Lukáša je to podobne. Svedčí to o tom, že prví kresťania pripisovali Ježišovej smrti veľký význam.

Ak Ježiša radíme k izraelským prorokom, tak sa tým, že ho zabili, od svojich predchodcov veľmi nelíšil.

To nie. Rozdiel je možno v tom, že v Ježišovom prípade bolo zrejmé, že sa to skončí násilnou smrťou, už od začiatku.

Od začiatku?

Rozhodne prinajmenšom od začiatku Ježišovho verejného účinkovania. Keď sa Ježiš nechal pokrstiť Jánom Krstiteľom, Ján o ňom vyhlásil: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu.“ (Jn 1,29–31) A dvom svojim žiakom (z ktorých jeden bol pravdepodobne evanjelista Ján) na druhý deň zopakoval: „Hľa, Boží Baránok.“ (Jn 1,36) Vďaka tomu obaja prešli od Jána k Ježišovi.

Obetovaný baránok bol pre Židov symbolom záchrany a oslobodenia z otroctva. Vďaka tomu, že pred útekom z Egypta pomazali dvere jeho krvou, prežili ich prvorodení. Obetovaním baránka a spoločnou večerou si každoročne na Veľkú noc pripomínali svoje vyslobodenie z Egypta. Ján označil Ježiša za Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta, a dal súčasníkom jasne najavo, že Ježiš bude obeťou, či skôr obetou. Slovami „ktorý sníma hriech sveta“ zas vyjadril, že jeho obeta sa nebude týkať vyslobodenia z vonkajšieho otroctva, ale z hriechu. Teda z toho, že sa ľudia spreneverili zmyslu vlastného života a teraz ich zväzujú dôsledky ich skutkov.

Nemal byť Mesiáš kráľ, ktorý privedie Izrael k sláve a prosperite a ktorého vláda potrvá naveky? To zabitie s takouto predstavou celkom neladí.

Už sme hovorili, že Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta. Minule sme spomínali výrok proroka Daniela o tom, že Mesiáš bude zabitý. Ešte detailnejšie sa na túto tému vyjadruje prorok Izaiáš, ktorý pôsobil krátko pred Jeremiášom:

Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa). Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach. Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením... Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova. Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta. Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy. Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.

(Iz 53,2–12)

Varovania sa dostalo aj Ježišovej matke Márii, keď boli spolu s Jozefom obetovať Ježiša v chráme, ako predpisoval zákon. Starec Simeon tam Márii povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2,34–35)

A Ježiš o tom vedel?

Vedel. Aj keď občas nastali problémy, keď to chcel vysvetliť svojim najbližším:

Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.

(Mt 16,21–25)

Prečo musel Ježiš zomrieť?

Dôvody sú dva. Jeden je, aby nám dal príklad. Výzva „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma,“ bola mienená vážne.

To sa teraz mám dať ukrižovať?

Tento výrok nemá navádzať na sebapoškodzovanie. Ide skôr o to, že utrpeniu nikto neutečie. Netreba si ho bezúčelne pridávať, aby sa s ním človek stretol. Na východnom Slovensku majú príslovie: „Niet chyža bez križa“, ktoré hovorí, že v každom dome majú svoje vlastné trápenie. Ježiš je pre nás príkladom v tom, ako vlastné trápenie znášať. Snažiť sa mu vyhnúť (napríklad pomocou alkoholu či inej drogy) veci často ešte viac skomplikuje a prinesie viac utrpenia, než ho bolo na začiatku. Okrem toho existuje hranica, ktorú človek nesmie prekročiť, aby nestratil samého seba. Niekedy treba stáť za pravdou aj za tú cenu, že to prinesie utrpenie. Ježišova reč ďalej pokračuje: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ (Mt 16,26) Keď je človek verný pravde, občas to k ukrižovaniu môže viesť, aj keď to nechce. Napríklad apoštol Peter nakoniec túto výzvu akceptoval do dôsledkov a bol ukrižovaný (aj keď dolu hlavou).

Je tu však aj druhý, ešte podstatnejší dôvod.

Aký?

Ježiš ho naznačil, keď matka apoštolov Jakuba a Jána Zebedejových prišla vybavovať, aby jej synovia dostali v nebeskom kráľovstve najvyššie posty. Apoštolom vtedy povedal:

Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.

(Mt 20,25–28)

Ježiš priniesol svoj život ako výkupné.

Výkupné za čo?

Výkupné je cena zaplatená za život človeka. Platí sa za vojnových zajatcov alebo za rukojemníkov. V minulosti existovali rehole, ktorých hlavným poslaním bolo zháňať finančné prostriedky na takéto výkupné (napríklad trinitári, ktorým patril Kostol svätého Jána z Mathy z Farnosti Najsvätejšej Trojice v Bratislave). Výkupné sa platilo aj za otrokov, aby mohli byť prepustení na slobodu.

Už sme hovorili, že o slobodu sa dá prísť aj tak, že si človek privykne na nejaké zlo a nie je schopný – a často ani ochotný – opustiť ho. Niekedy mu dôjde, že ide úplne zlým smerom a míňa sa so zmyslom vlastného života. Ale napriek tomu môže byť extrémne náročné život zmeniť. Človek si totiž dlhý čas navrával, že všetko je vlastne v poriadku, a premaľovával si svoju čiernotu na bielo. Argumenty, ktorými si ospravedlňoval vlastné zlo, sa z hlavy len tak nestratia.

Okrem toho si človek síce v jasnej chvíľke môže uvedomovať, akú veľkú škodu narobil, ale škoda býva v niektorých prípadoch nenapraviteľná (napríklad previnenia voči ľuďom, ktorí už zomreli). Inokedy sa môže nenapraviteľná zdať. Pripustiť si vinu predstavuje obrovskú bolesť v duši. Táto bolesť môže byť natoľko veľká, že človek radšej opäť utečie k výhovorkám.

Ježišovo rozhodnutie položiť svoj život ako výkupné za mnohých sa týka presne takejto situácie. On svojím životom zaplatil za to, aby si ľudia, ktorí sa chcú zmeniť, mohli pripustiť svoju starú vinu, ale aby ich pocit viny a následná beznádej nezničili. Jeho zmŕtvychvstanie hovorí o tom, že zlo môže byť zrušené a vymazané a vina odpustená. Ľudia, ktorí sa túžia zmeniť, si tak môžu zachovať schopnosť rozlišovať medzi dobrým a zlým, aj keď toho zla predtým porobili veľa.

Vďaka Ježišovmu vykúpeniu mohol apoštol Ján vo svojom liste napísať: „Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Podľa toho poznáme, že sme z pravdy, a upokojíme si pred ním srdce. Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko.“ (1Jn 3,18–20)

Takže teraz si môžem robiť, čo chcem, a Pán Boh mi to odpustí?

Tým myslíš, že sa môžeš vykašľať na zmysel vlastného života, veselo spôsobovať škodu a ešte čakať, že ti na to Pán Boh dá pečiatku? Tak to nefunguje. To by bol podobný prístup, aký mali Židia, keď si mysleli, že môžu krivdiť svojim blížnym bez následkov, lebo majú v Jeruzaleme chrám. Pointa je, že tí, čo hľadajú odpustenie, ho vďaka Ježišovej obete nájdu. Tí, čo zápasia, dostanú podporu, aj keď niektoré zápasy môžu trvať celý život. Tí, čo sa rozhodnú vážne hľadať zmysel svojho života, môžu nakoniec prísť k Bohu, hoci narobili mnoho zla. Ale upnúť sa na veci, ktoré zmysel nemajú, nedať si povedať a myslieť si, že vďaka Ježišovej obete na mňa nedoľahnú dôsledky toho, čo robím, je bezbrehá naivita. Príbeh s faraónom nestratil nič na svojej poučnosti.

Ježiš mohol byť veľký prorok. Ale môže mať smrť jedného človeka účinok takýchto rozmerov?

To je dobrá otázka. Odpoveď na ňu zaberie celú samostatnú kapitolu. V každom prípade, človek nemôže z Ježišovej obety čerpať nádej bez toho, aby o nej vedel a aby veril, že táto obeta umožňuje odpustenie.

Sú aj ďalšie veci, ktorým treba veriť, ak má mať niekto úžitok z kresťanstva?

Kresťanská viera je stručne sformulovaná vo vyznaní viery. Kresťan je ten, kto je pokrstený a verí vyznaniu viery. Takýchto vyznaní existuje viac. Na svätej omši sa v nedeľu modlievame buď Apoštolské vyznanie viery, alebo Nicejsko-carihradské vyznanie viery. V niekoľkých kapitolách si teraz rozoberieme to druhé z nich.

Táto kapitola bola o tom, že Mesiáš prisľúbený prorokmi je Ježiš a že súčasťou jeho poslania je priniesť svoj život ako obetu. Zmyslom tejto obety je, aby sme získali slobodu od vecí, ktoré sme spravili, ktoré nás zväzujú a bránia nám byť dobrými ľuďmi a aby sme tak mohli dosiahnuť Božie kráľovstvo. Je to dobré zhrnutie?

Dobré.