Školský vander 2026 - Beskid Sadecki a Pieniny

Prológ

Dvanásteho augusta sa tento rok koná zatmenie Slnka. Ten dátum celkom zapadá do časového rámca, v ktorom sa zvykne konať vander. A keďže sa termín zatmenia Slnka prekladá zle a chcem stihnúť oboje, tento rok je vander o týždeň neskôr.

Dávny absolvent Robo sa ozýva ešte niekedy v marci, že by šiel. Jaro a Maťa tvrdia, že idú, prinajmenšom od Bučkovej. Mati ale do toho vlezie DofE školenie a tvári sa, že príde až v stredu večer. Vander je definovaný ako školský, ako výnimky som zatiaľ pripúšťal len prípadné frajerky či frajera. Ale riešenie, že by sa Maťa ofrajerila s celým DofE školením a zobrala ho so sebou, aby mohla byť na celom vandri, je príliš praštený nápad. Nina a Alex sa na Bučkovej tiež tvárili, že by išli. Nina ale zabudla, že má vtedy nejaký tancovací tábor, tak to odrieka. Alex sa neozve. Hanka tvrdí, že po troch premárnených pokusoch jej to tento rok zaručene vyjde. Nakoniec sa spojí s Maťou a pridá sa dodatočne. Začiatkom augusta sa ozýva Tami, že by išla. A ešte po nej sa ozve Dorka. Obom sa moc teším. Ešte na vandri neboli.

Ozýva sa starý kamarát Peťo zo Spišskej Starej Vsi, že budeme vandrovať niekde v okolí jeho bydliska a že či sa neukážeme. Píšem, že by sme sa mohli, ale bude nás šesť až deväť a že by sme možno radi prespali, lebo poblíž Červeného Kláštora sa bude táboriť zle.

Štandardne netuším, kto naozaj príde. Situáciu navyše komplikuje, že sa s ľuďmi bavím cez tri rôzne platformy (WhatsApp, Messanger a Edupage). Dorka sa pýta, či má brať stan. Píšem jej, že Majo má dvojku, ja tiež, Tami chce spať v hamake a Jaro hrá mŕtveho chrobáčika a nepíše o svojom stane nič, takže je to také napäté. Nakoniec Tami dáva vedieť, že namiesto hamaky berie stan, takže sa na poslednú chvíľu ozývam Dorke, nech stan neberie.

Vander začína v Malom Lipníku. Je tam z Bratislavy komplikovaná doprava a ak človek vyrazí ráno, tak sa tam v rozumnom čase docestovať nedá. Preto vyrážame ešte v nedeľu večer do Popradu, kde prespíme v dome po rodičoch mojej ženičky. Zuzka ma vezie na stanicu. V hale stretávam Jara a viac nikoho. Chvíľu čakáme a keď sa nikto neukazuje, poberáme sa do vlaku. Nachádzame v ňom Dorku s maminou, obe sa tešia, že sa niekto objavil. Prichádza Tami a na poslednú chvíľu dobieha udýchaný Majo, ktorý vyrazil z domu desať minút pred odchodom vlaku. Na Vinohradoch pristupuje Robo. Sme šiesti. Máme päť stanov. Ešte že Dorka nebrala.

Cestou rozčítavam tohoročné čítanie: Jeden mrtvý navíc (Ellis Petersová). Anglický stredovek (12. storočie), detektívka a romantika. Dokotúľame sa do Popradu, nočným okrajom mesta prejdeme k miestu nášho nocľahu, poteším sa, že som nezabudol kľúče, spáchame nejakú drobnú hygiénu a ukladáme sa spať.

Pondelok 17. 8. 2026 (12,3 km, prevýšenie +475 m)

Budíme sa, vstávame a včerajšiu cestu zo stanice absolvujeme v protismere. V Kauflande pri stanici sa zastavujeme na raňajky, kupujem grahamové rožky na cestu a makovku s acidkom na okamžitú konzumáciu. Okrem toho si kupujem v trafike papierové vreckovky a dávam si ich do vrecka na nohaviciach. Vrecko je dosť plné.

Prestupujeme v Hniezdnom. Majú tam dobrú čokoládovňu (tentokrát nestíhame), Robo, ktorý sa živí nakupovaním alkoholu pre Lidl, vraví, že miestna destiléria im dodáva whisky. V cestovnom poriadku márne hľadáme prípoj, ale potom za zákrutou o päťdesiat metrov ďalej nachádzame druhú zastávku a tam už ten prípoj píšu. Nastupujeme a vezieme sa do Plavnice. Šťastne do nej dorazíme, vysypeme sa z autobusu, ten zatvorí dvere, odíde a ja zistím, že nemám peňaženku. Pri nastupovaní som s jej pomocou platil za lístok, takže musela ostať v autobuse a vypadnúť mi.

Majo mi vygoogli číslo na dispečing, dvíha mi chlapík, hovorím mu, čo je vo veci. Sľubuje, že zavolá šoférovi a že sa mi ozve. Ostávam čakať a dúfam, že sa autobus v Lipanoch otočí a bude sa vracať späť do Ľubovne. Robo sa núka, že ostane so mnou. Teším sa tomu. Majo, Tami, Jaro a Dorka sa presúvajú na zastávku do dediny a idú chytať bus do Malého Lipníka. My máme v pláne odviezť sa späť do Ľubovne a prísť do cieľa skratkou. Sedíme s Robom na zastávke, klábosíme o všetkom možnom (vrátane Tajomného hradu v Karpatoch), z dispečingu stále nikto nevolá. Tak sa tam pokúšam dovolať ja, ale nikto mi to neberie. Nakoniec ale predsa len chlapík zavolá a má pre mňa dobrú novinku. Peňaženka sa našla, šofér mi ju na spiatočnej ceste vie dať a okolo pôjde tak za pol hodiny. Úplná paráda. Nastavujem si budík, nech ho neprepasiem, nejakých päť minút pred príchodom sa presúvam na druhú stranu cesty a vyzerám autobus.

Autobus prichádza. Pýtam si od šoféra peňaženku, ale ten sa tvári, že o ničom nevie. Vysvitne, že to nie je autobus z Lipan, ale z Bardejova. Aj sa mi ten šofér zdal nejaký inakší. (Robo sa mi neskôr smeje, že pri cestách prepadávam autobusy a od náhodných šoférov mámim peňaženky...) O nejaké tri minúty neskôr prichádza lipanský autobus, dostávam peňaženku, núkam pánovi šoférovi nejakú odmenu, ale nechce. Zlatý človek.

Vyzerá to tak, že do Malého Lipníka stihneme ďalší autobus, ktorý ide presne dve hodiny po tom predošlom, takže máme dobrú šancu zvyšok dobehnúť a prejsť celú trasu. Prechádzame do Plavnice, máme ešte asi hodinu. Robo pozerá, na čo obec míňa eurofondy. (Vedľa jedného mostíka cez potok postavili ešte jeden a prirobili k nemu krásne modré zábradlie.) Volám Majovi, ako sa veci vyvinuli. Teší sa a odporúča nevystupovať v Lipníku pri škole, ale viezť sa čo najďalej, lebo Malý Lipník je dlhá dedina. Vezieme sa dedinôčkami. Vystupujeme pri rázcestí na Starinu, lebo autobus pokračuje vpravo a my vľavo. Ten predošlý autobus by nás doviezol ešte ďalej, lebo pokračoval vľavo, ale z neho zvyšok party vystúpil už pri škole.

Začíname šľapať po asfaltke popri rieke. Rozmýšľame, aká je to rieka. Robo tipuje Poprad, mne sa to nezdá, lebo by som čakal, že Poprad bude tiecť proti nám a tečie nám to od chrbta. Ale potom sa pozriem do mapy a zisťujem, že Robo má pravdu a že Poprad spravil veľkú zákrutu a otočil to do protismeru. Vľavo od nás je celkom riadny kopec. Na ten pôjdeme.

Z asfaltky sa doľava oddeľuje červená značka. Stúpa systematicky, ale spočiatku celkom kultúrne. Na značení nás občas zaráža šípka, ktorá smeruje do nejakej totálnej húštiny. Časom začíname chápať, že básnik (značkár) tým chcel povedať, že časom tým smerom cesta náhle odbočí. Ideme pomerne rýchlo, oddychujeme zriedkakedy, pod Sliboňom obedujeme. Kdesi za Sulínskym sedlom volá Majo, že sú na Hliniskách, že ten prameň, čo mal byť kúsok odtiaľ, netečie a že na vrchu Matysovej je ďalší prameň a že ide tam. Teším sa. Jednak preto, že Hliniská sú za rohom a vyzerá to tak, že zvyšok party dobehneme, jednak preto, že Majo našiel na mape až dva pramene, ktoré mne unikli a plánoval som ísť po vodu až do Ľubovne.

Na Hliniskách skutočne nachádzame Dorku, Tami a Jara. Vyvalíme sa ku nim a necháme sa obdivovať, že sme dobre šľapali, že sme ich dobehli. Zisťujem, že som niekde stratil tie vreckovky, čo som mal vo vrecku s peňaženkou. Fakt tam asi bola priveľká tlačenica. Prichádza Majo s vodou a pre zmenu obdivujeme my jeho, že ju našiel. Vyžehlenou asfaltkou sa presúvame na Osly, kde budeme dnes spať (pričom sa vďaka Majovi už nemusíme trepať do tej Ľubovne). Tesne pred cieľom trošku navigačne chaosíme a ignorujeme značku na posede, ale nakoniec sa na určené miesto dopravujeme.

Na Osloch je parádne gazebo, kríž medzi stromami a náučná tabuľa. Veľká škoda, že tu nie je prameň. O kríži sa dozvedáme, že ho postavil farár z Ľubovne za prvej republiky, že sa k nemu každé ráno bez ohľadu na počasie chodil modliť a cestou naspäť búchal Ľubovniančanom na okná, nech idú do kostola. Komunisti kríž zlikvidovali, ale keď padli, bol obnovený a dnes sem chodia na púť rodiny. Z tabule sme sa dozvedeli, že cez vojnu tadiaľto viedol prevádzačský chodník, po ktorom Gorali vodili Židov a členov poľského odboja z Poľska do Maďarska. Vodili ich do Košíc, lebo to vtedy už bolo Maďarsko.

Jaro, Robo a dievčatá stavajú stany, ja s Majom využijeme služby gazeba. Krátko potom, ako sú stany postavené, sa spustí lejak. O to viac sa tešíme, že nie sme na ceste do Ľubovne. Varím paradajkovú polievku a dávam do nej parenicu, delím sa s Majom. Varím čajíček a pridávam do neho mätu. Volá Hanka, že príde v stredu večer a že jej rodičia nástoja na tom, aby sme ju prišli čakať na zastávku. Trošku sa divím, lebo zo zastávky na chatu, v ktorej chceme v stredu spať, je to jeden a pol kilometra po asfaltke a Hanka je plnoletá, ale sľubujem jej, že po ňu dobehneme. Ešte chvíľku čítame, na striedačku s Majom. Ukladáme sa spať. Teším sa z mojej nafukovacej karimatky, aj keď radšej ju podkladám obyčajnou, aby mi ju drobný štrk neprederavil. Majo spí na lavici a napodiv celú noc nespadne, aj keď je tá lavica pomerne úzka. Prší aj v noci, ale na mňa nie. Spím pomerne nepokojne, prebúdzam sa niekedy za šera a už nezaspím.

Utorok 18. 8. 2026 (20,9 km, prevýšenie +608 m)

Vstávame o siedmej, raňajkujeme, čakáme kým trochu obschnú stany. Vyrážame okolo deviatej pašeráckou cestou. Po včerajšom lejaku je trochu blato. Cesta vyjde z lesa a vedie cez lúky, otvárajú sa pekné výhľady. Pozeráme na dediny v údolí a kopce oproti a hádame, ne ktoré budeme liezť. Žiadne extrémne stúpanie sa zatiaľ nedeje. Prichádzame do lesa.

Kdesi vľavo od cesty na mape píšu zrúcaninu s podivným názvom Vertikála východného vetra. Nechávame Maja pri batohoch a ideme sa pozrieť, čo to je. Zisťujeme, že sú to zvyšky starej usadlosti a pri nich ceduľa s príbehom. Cez vojnu tam hospodárili manželia s piatimi deťmi. Schovávali Židov - manželov s dvomi chalanmi. Nejaký "milý" sused ich práskol a tak sa na statok dostavilo gestapo. Židia - rodičia boli našťaste práve niekde preč, chalani mali vymyslenú dobrú skrýšu v nejakej bedni. Gestapáci prehľadávali statok, nič nenašli, ani z rodiny nič nevytiahli a tak aspoň podpálili stodolu, pretože si mysleli, že Židia sa budú skrývať niekde v nej. Odišli a zobrali so sebou otca rodiny. Našťastie sa otočil vietor (odtiaľ názov miesta) a od stodoly nechytila chalupa. Dobehli susedia, pomáhali hasiť a požiar zvládli. Všetci zúčastnení prežili, vrátane tata, ktorý prežil výsluch a nič neprezradil.

Vraciame sa, nachádzame Maja a pokračujeme. O kúsok ďalej stretávame funkčnú studničku - drevený žliabok, pod ktorý sa zle prikladajú fľaše, ale s troškou úsilia to ide. Tešíme sa jej, je to dnešná prvá voda a tak obnovujeme zásoby. Majo ide dopredu skontrolovať druhú studničku, ktorú píšu na mape. Prechádzame okolo inej usadlosti, tentokrát obývanej, okolo pobehujú nejakí chalani. Maja nachádzame pri druhej studničke. Nie je taká pekná, ako predošlá, ale naberá sa z nej lepšie. Majo spomína, že hodil reč s majiteľom usadlosti. Chlapík sa snaží udržiavať pri živote rodinné dedičstvo a robí tam stretnutia širšej rodiny.

Klesáme opäť k rieke Poprad. Cestou prichádzam k skvelému poznatku, že australská odrhovačka Johnsonův protijed sa dá dobre spievať na melódiu Ódy na radosť. Na našej strane hranice je tam dedina Mníšek nad Popradom, na poľskej strane je tam Piwniczna - Zdroj. Majo googli reštaurácie na oboch stranách hranice. Namlsáva všetkých na pizzu. Jaro sa teší, k pizzi vzťahuje celú svoju budúcnosť, generuje vety typu "už len 2,7 kilometra k pizzi" a uvažuje, že by to chcelo nejaký progressbar. Majo to zabije zistením, že dotyčná pizzeria je v utorok zatvorená. Poliaci sem-tam niečo otvorené majú, na našej strane nič. V každom prípade zlezieme k Popradu, prejdeme po moste do Poľska, ohŕdneme miestnu Žabku, o ktorej na nete tiež vraveli niečo v súvislosti s pizzou, ale boli to iba fámy a usádzame sa na verande susednej reštaurácie.

V reštaurácii pizzu robia. Dokonca v troch veľkostiach - malá, stredná a veľká. Ľudia si objednávajú. Väčšinou stredné a veľké. Ja, vedený šiestym zmyslom, si nedávam pizzu, ale Jánošíkov rezeň (štandardná šnicľa, na nej dva opečené hrubé pláty slaniny a na nich dva upečené klobúčiky šampiňónov, k tomu zemiaky, asi varené v šupe a kopa nastrúhanej zeleniny). Prichádzajú prvé pizze. Stredné. Sú väčšie, ako naše veľké. S napätím očakávame, ako budú vyzerať tie veľké. Tie nosia po jednom, asi sa im naraz vmestí do pece iba jedna taká. Slušné kolesá od voza. Ľudia do seba tlačia, koľko vládzu. Jaro podáva neuveriteľný výkon a z tej veľkej pizze do seba natlačí sedem dielikov. Ôsmy pripevňuje na batoh. Dorka tiež priväzuje na batoh skoro polovicu pizze.

Parťáci sú strašne prežratí, ja len tak mierne. A ak sa máme dotrepať až na Zvir, čo je cieľ dnešnej cesty, tak nás ešte čaká utešených plus šesťopäťdesiat výškových metrov. Majo navrhuje alternatívne riešenie. Po ceste je chata Magóra, na ktorej by sa prípadne mohlo dať prespať. Ďalší deň nám to nepredĺži, lebo Zvir je kúsok bokom. A na Magóru je to len asi pätsto výskových. Nie je treba nás veľmi prehovárať. Meníme plán.

Prechádzame cez most opäť na Slovensko, ale dlho sa tam nezdržíme. V Mníšku zahneme doprava a o nejaký čas opäť prekračujeme štátnu hranicu. Opäť dorážame do obce Piwniczna, tentokrát po ľavom brehu Popradu. Vzdialenosť utešene odsýpa, ale ideme popri rieke, takže na stúpanie zatiaľ nedochádza. Popri rieke vedie železnica, sem-tam po nej prehrmí nejaký vlak. Oceňujeme prácu, ktorú si dal majiteľ jedného domu pod cestou, keď farbu strechy prispôsobil farbe svojho auta. (Oboje matná zelenosivá.)

Nakoniec sa ale od Popradu odlepíme a začíname stúpať. Pomerne rázne. Úzkym chodníkom vyloženým parkovacími tvárnicami pomedzi domy a záhrady. Oproti nám ide veľká tlupa kúpeľných hostí, ktorí boli niekde na výlete. Staviame sa nabok a čakáme kým prejdú. Čakáme dlho. Prichádzame na cestu. Aj tá ide do kopca. Časom z nej odbočíme nenápadne doprava (bola tam výrazná šípka, ale Jaro na nej sedel). Jarovi sa ide ťažko. Holt má v sebe fest veľa pizze, je mu dosť blbo. Pri ceste sú nejaké černice, ale málo. Zjem asi tri. Vidíme nejaké chlpaté škótske kravy a peknú kaplnku. Aj tie kravy sú celkom pekné. Opäť prichádzame na hranicu a pokračujeme po nej, aj keď väčšinou po poľskej strane. Stretávame postupne asi päť prízemných psov, ktorých akoby jeden otec mal. Asi jazvečík. Usudzujeme, že má pomerne rozsiahly rajón.

Z kultúrnej krajiny sa premiestnime do lesa, ale sklon trasy to nezlepší. Občas je trasa dokonca vylepšená drevenými schodmi. Jaro funguje čoraz horšie, pomaly prestávam fungovať aj ja, už by to chcelo tú zmagorenú chatu. Našťastie dorážame k ceduli, ktorá sľubuje v malebnom poľskom jazyku studené pivo a zmrzlinu. Pookrievame, odbočujeme z cesty a dorážame ku chate.

Chatár so ženou a dvomi deťmi je v servisnej izbe prvej drevenice, ubytovanie núka za sedemdesiat zlotých, po našom je to asi sedemnásť eur. Berieme to radi. Vedie nás do susednej drevenice, kde je kuchyňa, izba s poschodovým madracoviskom, záchod, sprcha a zásuvky na dobitie mobilov. Dámy zaberajú horné poschodie madracoviska, páni dolné. Rozkladáme spacáky. V kuchyni smrdí plyn, situácia sa vylepší, keď zatvorím plynovú bombu pod sporákom. Páchame večeru, podaktorí ešte idú kupovať pochutiny na recepciu. Ja nejdem nikam, lebo som fest uťahaný. Večeriam štipľavý wifon a potom čajíček s pamajoránom. Cestou prišlo do reči, že wifonové rezance sú dobré aj na samostatné jedenie na sucho, tak Tami a Dorke odkladám vzorku. Koštujú a celkom chvália. Súčasťou domčeka je aj knižnica s knižkami a hrami. Majo nachádza Carcasonne, učí to hrať baby. Ja testujem sprchu (seriózna, aj s teplou vodou) a relatívne skoro zaliezam. Na rozdiel od predošlej noci spím pomerne dobre až do rána.

Streda 19. 8. 2026 (23,2 km, prevýšenie +560 m)

Budík je nastavený klasicky na siedmu. Vstávame, raňajkujeme, podaktorí pizzu, podaktorí sa jej zbavujú inak. Majo s babami dohrávajú rozohratú partiu Carcasonne zo včera. Myslím, že vyhrala Dorka, ale neviem to úplne isto. Presúvame sa k recepcii. Chatár sa pýta, kto ešte nezaplatil, Tami mu tvrdí, že už všetci, ale nezaplatil Jaro, takže platí. Z hornej stajne vypustí gazdiná kone a tie sa pomaly presúvajú do ohrady pod nami. Tami robí poslednú obhliadku ubytovania a nachádza moju šatku. Vyrážame.

Hanka s Maťou majú doraziť o pol štvrtej do Lesnice na zastávku. Delíme sa preto na dve skupiny. Úderka pozaostávajúca z Maja, Tami a Dorky sa bude ponáhľať dopredu, nech baby nemusia strašne dlho čakať, vyzdvihnú ich a dovedú na schronisko PTKK Orlica (poľská turistická chata hneď za hranicou). Zvyšné tri vandrové brzdy (Robo, Jaro a ja) sa budeme snažiť doraziť na chatu dostatočne včas, aby sme sa stihli ubytovať.

Dnešné stúpanie je čosi cez päťsto metrov, úvodných plus dvesto nás čaká už na začiatku na vrch zvaný Eliášovka. Odsýpa to pomerne dobre. Na Eliášovke je rozhľadňa, tak sa rozhliadame. Výhľad je parádny, pozeráme, kde je chata, na ktorej sme spali a čo nás ešte čaká. Na vrchole sú primontované dve priemyselné kamery, ale káble, ktoré k nim vedú, sú ucviknuté, takže si nás nikto nenahráva.

Pokračujeme ďalej po zelenej, viac-menej rovno. Blížime sa k rezortu Obidza, takže pribúda náhodných prechádzkujúcich. Nejaká staršia pani sa s nami zdraví a tvrdí, že si ma pamätá zo včera. Asi bola súčasťou tej masy ľudí, ktorých sme stretli na chodníku v Piwnicznej. Prichádzame do Obidze, v prístrešku pri parkovisku keksíkujeme. Prestupujeme na modrú značku. Je to po rovinke, takže cesta celkom odsýpa. Otvárajú sa pekné výhľady na slovenskú stranu, smerom na Poľsko je les. Odbočujeme doprava a dorážame do sedla Rozdiel. Dalo by sa čakať, že tam ešte niekde bude sedlo Súčet, Súčin a Podiel, ale nič také tam nie je. Je tam salaš s kolibou a pobehuje tam pes. Niekde blízko sú aj ovce, ale dá sa to zistiť zatiaľ iba čuchom. Vyvalíme sa do tieňa a oddychujeme. Z doliny sa vynára stádo, okolo neho pobehujú psy, za nimi ide bača. Ovce sa nahrnú do košiara a úplne ho vyplnia. Je to taký ovčí obdĺžnik.

Dvíhame sa. Pred nami je druhé dnešné stúpanie. Zvažujeme, že obed dáme na kopci Vrchriečky. Bolo by to dobré miesto, už kvôli tomu, že tam začína Pieninský národný park. Ale nie je tam miesto na sedenie a zatiaľ nám to celkom chodí a tak ťaháme ešte kúsok ďalej a obedujeme až na lúke kúsok pred Vysokou. Baštím tuniaka, je tam krásny výhľad, sedíme a je nám dobre. Dávam Jarovi mazanie na nohy, lebo ho bolia chodidlá.

Vylezieme pod Vysokú a pokračujeme ďalej pieninským hrebeňom. Je pekný, ale dlhý. Až na Borsuczyny vedie lesom po štatnej hranici. Potom chodník vylezie na lúky. Prvýkrát vidíme v diaľke Tri koruny. Otvárajú sa výhľady. Vpravo vidno Sczawnicu (po našom Štiavnicu), vľavo v diaľke Vysoké Tatry. Chvíľu sedíme na lavici a kocháme sa. Keď si po nejakom čase chôdze hovoríme, že by to zas chcelo nejakú lavicu, nakoniec rezignujeme a oddychujeme len tak v tráve. Ďalšiu lavicu potom nachádzame asi dvesto metrov od toho miesta, kde sme boli zložení. Prskáme, že nám to robí naschvál. Na hrebeni sa z poľskej strany intenzívne pasie. Jeden chlap kosí trávu kosou, ďalší kosí s kosačkou zapriahnutou za koňa. Majo dáva vedieť, že nemáme minúť značkovú odbočku vpravo pred Lažnými skalami, lebo inak polezieme cez Lažné skaly a že celkovo sa mnohé drobnejšie vrcholy dajú obísť po vrstevnici. Volá Hankina mamka, že Hanka je už asi dve hodiny na mieste a že sa jej nevie dovolať. Vravím jej, že dnešná trasa má dvadsaťtri kilometrov, že robíme, čo môžeme, že rýchla skupina na čele s Majom šla Hanku vyzdvihnúť, že majú pred nami náskok asi hodinu a pol, že by tam zakrátko mali byť a že konečná autobusu v Lesnici je v skalnej úžľabine a môže tam byť zlý signál. Dodatočne upresňujem, že Majo je kolega. Sľúbim Hankinej maminke číslo na Maja a posielam ho SMSkou. Volá aj kamarát Peťo, že kde sme. Vravím mu, že na hrebeni Pienin. Tvrdí, že to už sme blízko a že sa na nás vo štvrtok večer teší.

Čas je už pomerne pokročilý, slnko nízko nad obzorom. Volá Majo. Hanku s Maťou našli a šťastne dorazili na chatu. Ubytovanie síce nebolo, ale dajú nás na chodbu na matrace. O deviatej zatvárajú bar a mali by sme to dovtedy stihnúť, nech za seba dokážeme zaplatiť. Pridávame na rýchlosti. Jara fest bolia nohy, ale napriek tomu pridáva. Vitkuľu obiehame po vrstevnici a dorážame na Šafranovku. V lese je už skoro tma. Na vrchol Šafranovky vedie úzky chodník a po ňom strmý padák typu ohubák smerom dole. Prašný šmykľavý chodníček pomedzi šutre, v tme sa ide zle. Usúdim, že tento terén nám predĺži čas natoľko, že to nestihneme. K okraju lesa je to ale len asi päť metrov. Vyleziem z lesa a nájdem lúku, ktorá má tiež značný sklon, ale dá sa po nej chodiť o dosť príjemnejšie. Popri vleku zbehneme na cestu a po vrstevnici sa vraciame na značku. Začína byť naozaj tma a tak nahadzujem čelovku. V sedle pod Šafranovkou píšu, že je to na chatu pätnásť minút. To by sme mali dať. Problém je v tom, že tá ceduľa nehovorí celkom pravdu, v skutočnosti je to čosi cez dvadsať. Zostupujeme po veľkých schodoch, Jaro šľape napriek bolesti, trvá to dlho a keď padne informácia, že ešte sedem minút, pochopí to tak, že sme od cedule prešli len polovicu a položí ho to psychicky. V skutočnosti je chata fakt za rohom. Robo mu múdro dohovára, že ak to teraz zabalí, tak celé jeho doterajšie snaženie vyjde nazmar a nestihneme to ani my, ani on. Majo volá, že už sa blíži deviata, či to má zaplatiť za nás, vravím, že nie, že už sme skoro tam, ale nedá si povedať. Jaro si siahne na dno a nakoniec to do tej deviatej stihneme. Pri posledných shodoch vedúcich do chaty nás čakajú Hanka s Maťou. Teším sa, že ich vidím, jednak že sme to došli, jednak, že sú tu. Do recepcie dorážame v časovom limite.

Kupujeme s Robom Jarovi ako prémiu za podaný výkon kofolu (na poľskej chate majú kofolu!) a zmrzlinu. Ja si dávam čierny radler od Staigeru a v živote mi tak nechutil, ako tentokrát. Zvítavame sa so zvyškom výpravy. Rýchly oddiel je patrične vyflusnutý. Majo spomína, že žltá značka zo Šafranovky do doliny bola celkom smrť a že z chodníkov vyznačených v mape fungujú len niektoré, samozrejme tie, ktoré znamenajú najviac chodenia. Spíme na chodbe na treťom poschodí chaty, v izbách okolo býva personál, ale večer už sú všetci zalezení. Záchod a sprchu máme na prvom poschodí. Cena sedemdesiatpäť zlotých, čiže asi šesnásť eur. Matrace sú nakoniec len štyri, kamaráti tri z nich prenechajú nám opozdilcom, som za to veľmi vďačný. Idem spáchať hygiénu (takáto zmäkčilosť už druhý deň po sebe). Ešte chvíľku klábosíme. Jaro po dnešku zvažuje, či to zvládne ešte ďalej, zajtra ale mapy sľubujú štyri a pol hodiny značkového času, takže usúdi, že to by ešte mohol zvládnuť. Ukladám sa na noc. Namiesto večere bol radler, ale viac by som asi aj tak nezjedol. Napriek tomu, že som naozaj unavený, sa v noci často budím.

Štvrtok 20. 8. 2026 (12 km, prevýšenie +767 m)

Personál vstáva niečo po šiestej a behá do ich kúpelky na našom poschodí. My ležíme až do budíku. Beháme do kúpelky a záchoda o dve poschodia nižšie. (Napriek tomu je skutočný splachovací záchod neskutočný luxus.) Balíme, prepravujeme sa na prízemie a na raňajky využívame služby chaty. Ja mám praženicu s klobáskou. Mňam. Postupne sa hrabeme von. Volám do lodenice Rafting Pieniny, či nám vedia na zajtra požičať lode a či ich prípadne vedia doniesť kúsok vyššie proti prúdu, nech je toho splavovania viac. Chlapík sa tvári, že by nás radšej videl osobne, že sa dohodneme a že do siedmej ho tam nájdeme. Nakladáme batohy a vyrážame. Majo na chate zabúda klobúk.

Ideme popri Dunajci až k prievozu. Je tam pramica, ktorú bravúrne obsluhuje bidlom starší ujo Goral, za prevoz pýta šesť zlotých alebo euro päťdesiat. Počkáme, kým prevezie partiu pred nami. Nasáčkujeme sa mu do lode spolu s nejakými ďalšími ľuďmi, šťastne sa dostávame na druhý breh (platíme až po prevezení) a začíname stúpať. Stúpanie je pomerne ostré, asi dvesto päťdesiat výškových metrov na dvoch kilometroch. V polovičke oddychujeme na lavičke s výhľadom na poľskú Štiavnicu. Ďalej je to po schodoch, obchádzame nejakých ľudí, ktorí tam práve niečo opravujú. Dohrabeme sa na Sokolicu.

Na Sokolici je platená vyhliadka. Chcú od nás desať zlotých alias dva a pol eura s tým, že tá istá vstupenka funguje aj na Troch korunách. Dorku bolí hlava, takže vyhliadať nejde. Tami ostáva s ňou. Baby strážia batohy, ostatní ideme hore. Vyhliadka je parádna. Kdesi dole sa pomedzi skaly preplieta Dunajec, je výhľad kus proti prúdu aj kus po prúde. Pozeráme, odkiaľ sme včera prišli. Dole vidno nejaké splavujúce plte a rafty. Hanka sa diví ceduli. Majo je pizzu. (Áno, tú.) Rastú tam v skalách staré borovice. A je tam mrte turistov, ale to sa dalo čakať. Povyhliadame a zbiehame dole. Pýtame sa báb, či predsa len nejdú, že je to paráda. Dorka ešte čaká, kým jej zaberie tabletka, Tami to ide skúsiť, ale odradí ju veľká fronta na lístky.

Zlezieme do sedla Sosnow a potom vystúpame na Czertezik. Asi päť výškových metrov nad cestou je tam tiež nejaká vyhliadka. Skladáme batohy, hovorím, že idem pozrieť hore a dám vedieť, či to stojí za to, ale nejaká baba, ktorá sa odtiaľ práve vracia, hovorí, že to rozhodne za to stojí. Tak ideme vyhliadnuť a skutočne. Vyhliadka skoro taká dobrá ako na Sokolici, aj keď vidno iba jeden kus Dunajca a tam bolo vidno až dva. Ale hory parádne, rieka kdesi v hĺbke a výrazne menej turistov. Vyhliadneme a pokračujeme okolo stromu, na ktorom pobehujú dve čierne veveričky.

Za Czertezikom sa cesta delí. Modrá značka vedie na Czertez, ale píšu na nej "szlak exponowany". Maťa s Hankou volia túto cestu, lebo idú len prvý deň, aj tak sú niekde vpredu. My ostatní radi volíme zelenú značku, ktorá vrchol obchádza. Keď sa značky zase stretnú, zháňame baby, nevieme sa im dovolať, ale vynoria sa z modrej. Smejeme sa im, že sme ich predbehli. Tvrdia, že sme prišli o tri výstupy a zostupy. Až tak veľmi neplačeme, aj keď podľa mapy sme nejaký pekný výhľad premeškali. Špiritizujeme nad tým, že keďže szlak je po poľsky chodník, tak keď niekoho šlak trafí, tak to ho piclo, zvalil sa a trafil ho chodník. Ale možno tú frázu budeme mať skôr z nemeckého Schlag, čo je rana, úder alebo aj konkrétne tá mŕtvica.

Po relatívne ostrom lesnom hrebeni sa presúvame cez Biele skaly na Baňkow Gronik. Vedie tadiaľ široká cesta, po ktorej môže ísť osem turistov vedľa seba. Pri Pieninskom potoku je studnička. Z vody som už dnes celkom odpil a tak rád dopĺňam fľašu. O chvíľu ale z peknej cesty odbočujeme vľavo, pretože ideme pozrieť Pieninský hrad, na ktorom plánujeme jesť. Cesta k hradu väčšinou stúpa, ako je pri hradoch zvykom, tesne pred hradom sú bonusové schody.

Hrad je zrúcanina, z ktorej stojí len pár múrov, tie sú ale staršie, ako Wawel v Krakove. Je to útočištný hrad, na ktorom sa ľudia skrývali pred Tatármi. Nejaký čas sa tam vtedy skrývala aj svätá Kinga (po našom svätá Kunigunda), dcéra Bela IV, takže hrad je pre Poliakov aj pútnym miestom. Sedíme na hrade, obedujeme (Robo dokonca niečo varí) a študujeme informačnú ceduľu v poľštine. Mimo iného sa dozvedáme, že kus hradu kedysi rozobrali, aby kameňmi hasili lesný požiar.

Čaká nás posledné dnešné stúpanie, z Pieninského hradu na Okraglicu, čo je najvyšší končiar Troch korún. Stúpa to dosť strmo. Na Polane Kosarzyska stretávame partiu Moravákov, ktorí boli pozrieť na Hybiach svojho bývalého farára. Utešujú nás, že už je to len kúsok. Smerom dole je to ale možno menší kúsok, než smerom hore. Nakoniec sa ale dokotúľame. Ideme vyhliadať. Vstupenky mame väčšinou zo Sokolice. Tami a Dorka zase strážia veci, túto vyhliadku ale premeškať nechcú, takže si vstupenky kupujú, kým my ideme hore. Chodník na vyhliadku vedie po oceľovom moste a potom je vyschodíkovaný. Pred vrcholom sa tvorí fronta. Vystojíme si ju a stojí to za to. Úplne na vrchole je plošina. Jeden z najlepších výhľadov, s ktorým som mal tú česť. Tristošesťdesiat stupňov dokolečka, k tomu parádne počasie, takže vidno ďaleko. Kocháme sa a žasneme. Uvoľňujeme plošinu ďalším čakajúcim a zostupujeme dole. Striedame baby v strážení. Idú vyhliadať, naspäť sú prekvapivo rýchlo. Vravia, že žiadna fronta nebola a že vyhliadku mali prakticky pre seba.

Zostupujeme do sedla Szopka. Pre zmenu solídny padák. Jarovi sa dole ide horšie, takže kúsok zaostane. Čas pokročil a musíme ísť zahovoriť lode. Majo s Jarom teda spravia zadný voj a my ostatní sa snažíme dostať do lodenice čo najrýchlejšie. Schádzame najprv serpentínami, potom pomedzi parádne skaly. Rastie tam konopáč, ale za ten svet si neviem spomenúť, ako sa volá, len si pamätám, že ho na Bučkovej jame nechávame kvitnúť pre motýle. Maťa tvrdí, že to bude na k alebo na l a potom si spomenie na celý názov. Zostup je menej bolestivý, než som čakal. V lúkach nad Červeným kláštorom obdivujeme zatúlané mača. V obci Sromowce chvíľku váhame, či ísť rovno, alebo popri rieke, nakoniec zvolíme promenádu. Dav prechádza cez cestu pri stánku so zmrzlinou, ale nezastavuje sa tam. Žasnem, či stratili pud sebazáchovy. Prechádzame cez most na slovenskú stranu. Hovoríme si, že počas tohto vandra sme viac času strávili v Poľsku, než na Slovensku, aj keď často sme od Slovenska boli len pár centimetrov, lebo sme behali po hranici.

Prichádzame k lodenici. Pred lodenicou sedí starší pán, ukáže sa, že k nej patrí. Dojednávame zajtrajšie splavovanie. Ešte počas jednania prichádzajú Majo s Jarom. Išli fest rýchlo, v Sromowciach nerobili obchádzku, možno sme sa ani nemuseli deliť.

Chceme na zajtra požičať jeden raft a jedno kánoe. Raft je šesťmiestny, kánoe dvojmiestne. Väčšina ľudí by radšej chcela raft, Maťa má za sebou vodné DofE a je kompetentný háčik, takže mám v kánoe spolujazdkyňu. Majo má za sebou tiež nejaké splavy, takže sa podujíma na kormidlovane raftu. Spomína, že jeho kormidlovanie predtým viedlo k nejakým hlbokým zážitkom, ale dôverujeme mu. Chceli by sme začať niekde povyše, ale ujo nás ukecáva, že ak chceme stihnúť autobus, mali by sme začať v Červenom kláštore. Podozrievam ho, že sa mu len nechcelo voziť lode na začiatku aj na konci splavu a že prinajmenšom od Majerov by sme to boli stihli. Ponúka aj prespanie, ale vravíme, že už sme dohodnutí inde. Pýta sa, že kde a keď mu hovoríme, že u Peťa, tak necháva pozdravovať. Vraví, že o chvíľku nám ide bus, že naň máme mávať a že zaplatíme zajtra. Nie za autobus, ale za lode.

Odoberáme sa na zastávku, bus prichádza o minútu, prevážame sa do Spišskej Starej Vsi. Volám Peťovi, že tam hneď budeme. Chvíľu ho čakáme na zastávke. Keď dorazí, predstavujem ho parte, vravím, že je starý kamarát z Bučkovej jamy, o troch ľuďoch z party spomínam, že sú noví Bučkováci. Zvažujeme, do ktorej krčmy pôjdeme na kofolu. Jednu vyberá. Kofolujeme, starší pivujeme, debatíme o všetkom možnom, o starých časoch, o AIčke (Peťo o nej chodí prednášať po školách), o tom, ako sa komu darí. Potom nás Peťo zoberie k sebe domov. Ukladá nás v prednej obývačke. Ukazuje sa aj jeho ženička a potomstvo, majú štyri deti a schyľuje sa k piatemu, ale najstaršiu dcérku nemajú doma. Celý dom má rôzne smart vychytávky a všade je veľa knižiek, jednu krásnu astronomickú mi Peťo strká do ruky. Rozbaľujeme sa na koberci, je nám k dispozícii sprcha. Počas tohto vandra sa sprchujem tretíkrát. To sa mi ešte nestalo. Nie je zvykom na vandri voňať. Sedíme v kuchyni, Peťo nás hostí náhodnými pochutinami. Spomeňme vynikajúci jostový lekvár, ktorý práve varí a (pre dospelých, čo to sú ochotní skúsiť) pivovicu. Varíme puding a zajedáme ho ananásovým kompótom. Je nám dobre, klábosíme dlho. Ukladám sa spať. V noci vonku statne leje. Sme radi, že sme pod strechou.

Piatok 21. 8. 2026 (10 km, prevýšenie +20 m)

Peťova ženička ešte včera stihla napiecť, takže na raňajky máme domáce žemle a muffiny. Opäť podporené tým skvelým lekvárom. Vonku už neleje, ukazuje sa byť pekne. Balíme sa, lúčime sa, Peťo nás odprevádza na zastávku a skoro nás nasadí na autobus do Popradu, čo je opačným smerom, ako potrebujeme ísť. Nakoniec zvolíme správny autobus, takže sa šťastne a včas dostávame do Červeného kláštora.

Fasujeme lode, vesty a pádla. Zhadzujeme batohy, ktoré nám dovezú do cieľa (z čoho sa veľmi tešíme), balím do igelitu mobil a beriem si niečo drobné na jedenie. Platím za lode. Plavidlá prenášame k mólu proti prúdu, sadáme do raftu a do kánojky a vyrážame.

Je niečo po deviatej, čiže ešte relatívne skoro. Dunajec sa rýchlo vytratí z Červeného kláštora medzi hory. Hory po nočnom daždi dymia, zdá sa, že máme rieku pre seba, vysoko nad nami Tri koruny. Čistá krása. Chvíľu sa naťahujeme, či bude rýchlejší raft alebo kánojka. Doženieme ale hromadu pltí a tak nám zaberie viac času prepletať sa medzi nimi. Voda tečie a spieva (na rozdiel od Malého Dunaja, ktorý je tichý a skoro netečie). Sem-tam nejaké pereje, sem-tam sa zdravíme s nejakou plťou. S Maťou raz nestihneme jeden plavebný kanál a tak sa preráchame cez šutre. Raft sa pri inej príležitosti na jednom šutri zastaví a Majo obetavo vylezie do vody a ide ho vytlačiť na väčšiu hĺbku. Ale plavba inak prebieha pokojne. Majo s občasnou Robovou asistenciou zvládne raft dopraviť do cieľa, o nás s Maťou sa nepochybovalo. Dunajec je sympatická rieka.

Čas máme pod dve hodiny, v cieli sme niečo málo po jedenástej. Prichádza dodávka s prívesom a s našimi batohmi. Berieme si bagáž, pomáhame naložiť lode na príves, lúčime sa s chalanom z lodenice a prešľapávame kúsok k chate Pieniny na konci Lesnice. Usádzame sa v chate a užívame si civilizáciu v podobe zemiakových hranolkov, kofoly, fazuľovej polievky a iných pochutín. Niečo tam oslavujú, asi desať metrov od nás vyhráva dvojčlenná goralská kapela (v zostave akordeón a kontrabas). Hraju všetko možné, od sprostých ľudoviek, cez šlágre typu Goraľu, či ti ne žaľ, až po Lojzovskú Na centrálnom trhovisku. Ale všetko v goralčine, takže netušíme, či kapela Lojzo čajzla pre svoje potreby goralskú ľudovku, alebo existuje pesnička o bratislavskej Miletičke preložená do goralčiny. Majo si pred dvoma dňami na chate zabudol klobúk, ale keďže sme momentálne od tej chaty vzdialení menej, než dva kilometre, tak to tam otočí a klobúk nájde. Ja si uvedomujem, že nemám šatku a usudzujem, že ostala u Peťa.

Presúvame sa na zastávku. Na parkovisku tam stojí autobus, aj dvere má otvorené, ale nie je celkom isté, či to ešte pár metrov na tu zastávku potiahne, alebo už treba nastupovať. Ideme sa opýtať a vyzerá to tak, že nastupovať sa už dá. Šofér si púšťa nejakú peknú pesničku. (Dodatočne zisťujem, že túto: https://www.youtube.com/watch?v=ssOY6gd8k-Q .) Vezieme sa do Starej Ľubovne. Tam presadáme na vláčik do Popradu. Kupujeme lístky a miestenky, máme pre seba celé kupé. Keďže sme v poslednom čase veľa stredovekej detektívky neprečítali, tak usilovne čítam, aj keď je to za tú cenu, že nesledujem, kade ideme. Budem sa musieť tou železničkou z Ľubovne do Popradu niekedy previezť ešte raz.

V Poprade presadáme na rýchlik. Stále usilovne čítam. V Žiline sa lúčime s Hankou. Knižku stíham dočítať krátko pred Bratislavou. Maťa má z celého čítania zľahka absurdný zážitok, lebo nepočula začiatok, čo je pri detektívkach celkom podstatná vec. Tami ale spomína, že sa jej páčilo. S Robom a Majom sa lúčime na Vinohradoch, ostatní sa lúčime na Hlavnej stanici. Dano ma vezie domov.

Epilóg

Pekný vander. To, že sme posledný deň nechodili, ale plavili sa, bolo veľmi príjemné. Jaro konštatuje, že prvá noc v stane ho vyšla najdrahšie, lebo dal za stan dvadsaťpäť eur a použil ho len raz. Šatka nakoniec bola v batohu primiešaná k ostatnému toxickému odpadu. Celkovo mi bolo cťou a potešením a ďakujem všetkým spoluvandrujúcim. Ak bude nabudúce, teším sa nabudúce.

Plodina vandra: černice (mal som tri), čučoriedky (mal som jednu), maliny (mal som jednu)
Spolu sme prešli: 78,4 km
Celkovo sme nastúpali: 2430 m

Fotky