Anino Belan

Školský vander 2025 - Javorie a Ostrôžky

Prológ

Niekedy koncom februára robím plány na leto a vyberám miesto na vander. Už máme pochodenú značnú časť Slovenska, ale v oblasti južne od Zvolena, kde to vyzerá na dosť zaujímavý kraj, sme sa ešte veľmi nemotali. Tak voľba trasy okrúhleho dvadsiateho vandra padá na túto oblasť. Vander síce propagujem pod krycím názvom "Javorie a Ostrôžky", ale trasa začína v Štiavnických vrchoch, cez Pliešovskú kotlinu sa dostane do Javoria, odtiaľ cez Ostrôžky do Revúckej vrchoviny a do Stolických vrchov a končí vo Veporských vrchoch. Takže je to pomerne pestré.

Neviem, v akom presne tranze som, keď tú trasu chystám. Príde mi ľahká. Iste, je tam jeden deň, ktorý má osem hodín šľapania, ale ten zvyšok sa mi zdá byť pomerne zvládnuteľný. Tak vander propagujem ako taký jednoduchší, v každom prípade ľahší, než vlani. Nezdá sa mi, že by to malo dohromady oveľa viac, než nejakých sedemdesiat kilometrov. To, že tento môj dojem je úplne odtrhnutý od reality, zisťujem až v teréne. V každom prípade v ľuďoch mylne vytváram dojem, že tento rok by to mala byť brnkačka.

Štandardne sa nejakí ľudia tvária, že prídu a potom neprídu, prípadne naopak. Tobiasova maminka dáva deň pred štartom vedieť, že Tobi sa z nepredpokladaných príčin nezúčastní. Hanka J. zháňa na mňa telefón a keď ho zoženie, tiež mi dá vedieť, že nejde. Marko ani Sofia sa neukážu bez toho, aby sa ozvali, že neprídu. Na druhú stranu, Maťa ešte na tábore na Bučkovej jame vraví, že ju rodičia nepustia, lebo medveď (resp. medvede), ale nakoniec sa druhého dňa pripojí. Andrej je počas vandra na medzinárodnej geografickej olympiáde a prilieta vo štvrtok o piatej ráno z Bangkoku, ale sľubuje, že napriek tomu dobehne. Žasnem a veľmi tomu neverím.

Pondelok 4. 8. 2025 (19,5 km, prevýšenie +442 m)

Ráno hádžem do batoha čelovku a powerbanku, ktoré sa cez noc nabíjali. K tej powerbanke ale zabúdam pribaliť kábel. Zuzka ma vezie na autobusku. V Lidli kupujem čerstvé pečivo a presúvam sa na nástupište. Pomaly začínajú pribúdať ľudia. Roman, Juls, Teo, Hanka H. s bratom Vilom, Majo, Nela a Laura, Maťo a Paľo. Majo odbieha do lekárne zháňať nejaké doplnkové minerály a vitamíny. Čas odchodu autobusu je povážlivo blízko a tak tŕpneme, či to stihne, ale stíha.

Po autobuse sme rozmiestnení náhodne, tak, ako vyšli miestenky. Klábosím s tými, čo sú najbližšie. Pre šoféra sme príliš nahlas, tak nám vraví, že si máme sadnúť bližšie k sebe, lebo je tam voľno. Postupne ľudia v autobuse pribúdajú, takže sa časom odpracem tam, kde mám miestenku. Vystupujeme v Žarnovici. Tam konečne zaregistrujem, že ide aj Sebo, ktorý bol s nami naposledy pred tromi rokmi na grcacom vandri. Sebo drtí architektúru a sme radi, že prišiel. Zisťujeme, ako sme na tom so stanmi, vyzerá to, že miest bude dosť.

Autobus zo Žarnovice do Banskej Štiavnice má odchádzať dve minúty potom, ako dorážame, takže sa s vystupovaním celkom náhlime. Štiavnický autobus si ale dal časovú rezervu, takže zvládame všetko s prehľadom. Padajú tipy, že pôjdeme cez Hodrušu (pri tej príležitosti spomínam báseň "Kde sú tie časy, keď sme Paľa mlátili tri dni v Hodruši? Prášťali kosti, krv sa liala a slastno bolo na duši..."). Nakoniec ale ideme cez Vyhne po okreskách, pri ktorých občas žasnem, že sa na ne ten autobus vôbec zmestí. Vystupujeme v Štiavnici na zastávke pod kalváriou. Nahadzujeme batohy a vyrážame.

Keďže je štiavnická kalvária po ceste kúsok od štartu, začíname vander kultúrne. Kalvária nemá štandardných štrnásť zastavení, sú tam prekvapivé kaplnky, napríklad pokúšanie na púšti. Zato má kalvária dve informačné centrá. V prvom majú záchod, ktorý časť osadenstva využíva a Sebo v ňom investuje do fľaše s vodou. V dolnom kostole je druhé informačné centrum. Teta, čo v ňom sedí, nám dovolí zložiť si tam batohy. Súčasťou dolného kostola sú dve kaplnky, v jednej zaujímavá usmievajúca sa Mária Magdaléna. Stúpame kalváriou ďalej, ale naľahko. Niektoré zastavenia komprimujú niekoľko zastavení z klasickej verzie. Všetky pády pod krížom, Veronika aj plačúce ženy sú vybavené jednou kaplnkou. Zrejme, aby sa to vyrovnalo s tými zastaveniami, ktoré sú navyše. V strede kalvárie je stredný kostol so svätými schodmi. Na každom schode bola kedysi relikvia, schránky vidno dodnes. Hore sa chodilo kolenačky. Kostol je ale zamknutý a tak ho obiehame po schodoch, ktoré sú vonku a normálne nohami. Úplne hore je tretí kostol s Golgotou. Aj so snímaním z kríža a pochovaním. Kostol je krásny a krásny je aj výhľad na celú Štiavnicu a na kopce okolo. Určite sa sem oplatilo vyliezť. Prekvapuje, že hneď za Golgotou nájdeme kaplnku s Ježišovym narodením a o kúsok nižšie dvanásťročného Ježiša v chráme. Hovoríme si, že tá časová postupnosť je nejak divne. Ale pri dolnom kostole pozrie Paľo na plagát a zistí, že smerom dole sú zastavenia venované siedmim bolestiam Panny Márie. Mohlo mi docvaknúť.

Ďakujeme tete v informačnom centre, nahadzujeme batohy a vyrážame do terénu. Cez lúky nad Štiavnicou a cez okrajové štvrte sa presúvame k arborétu v Kisyhýbli. Tam sa nechávame zlákať príjemnou asfaltkou a ideme ňou nejaký čas, kým Majo nepríde na to, že sme mimo a riadne. Hľadáme alternatívnu trasu. Po lesných cestách a chodníkoch sa dokážeme vrátiť na značku bez toho, aby sme si zvlášť veľa zašli, aj keď chodníčky sa občas tvária napínavo. Lesná značková cesta sa po nejakom čase opäť napojí na asfaltku a po nej prichádzame do Banského Studenca.

Ideme peknou dedinou až k tajchu na hornom konci. Pri ceste ponúkajú langoše. Niektorí sa rovno nechajú zlákať, niektorí ideme najskôr pozrieť tajchy. Kolpašský tajch je pamätný mimo iného preto, lebo sa pri ňom končil vander 2008. Vtedy sme sa tešili, že sa posledný deň vykúpeme, ale tajch bol práve vypustený. Čítam vtedajší zápis aj s veselými detailami. Teraz bolo vody dosť, miestni sa aj kúpali, ale my sme si len trochu namočili nohy. S Romanom si dávame langoše v bufete hneď pri tajchu. Ja si dávam len s cesnakom, Roman s cesnakom, kečupom, smotanou a syrom. Cesnakom skutočne nešetria. Ja sa teším, u Romana cesnak prebíja všetky ostatné zložky. Zvyšok davu tiež niečo zobeduje, či už z bufetu, alebo z vlastných zásob. Definitívne rozhodujeme, že stanov bude dosť, Roman takúto správu posiela aj Maťke, ktorá sa najprv netvári úplne dôverčivo, ale po kolektívnom potvrdení správu prijíma a píše, že stan teda brať nebude.

Za Studencom hľadáme studničku, ale nenachádzame. Popri lúkach a po okrajoch lesa sa presúvame smerom na Babinú. Kus za sedlom Veterná sa poľná cesta zmení na asfaltku. Nad Babinou oddychujeme na betónovom plácku. Prefrčí okolo nás mladý párik na motorke. Majo odhaduje vek pod pätnásť. Cestou dole stretáme nejaké prastaré vojenské vozidlo dodávkového charakteru, zaujímavo pomaľované, tiež ho pilotuje nejaká omladina, aj keď asi o niečo staršia. Nakoniec stretáme partiu piatich deciek, tak okolo ôsmich rokov, traja chalani na bicykloch, dve baby na poníkoch. Jedna nám núka, či sa nechceme povoziť, že poník unesie metrák. Druhá sa sťažuje, že ju poník už pol roka nevidel a teraz nechce poslúchať. Vravia, že idú do lesa opekať a že sú spolu s tými, ktorých sme už stretli. Vyslúžim si od nich charakteristiku "Mikuláš v Edupage tričku" a som na ňu hrdý. V tejto súvislosti spomínam štyri fázy v živote chlapa: verí na Mikuláša - neverí na Mikuláša - robí Mikuláša - vyzerá ako Mikuláš. Hovorím si, že už som dosiahol vrchol kariéry. Detiská sú super a také prázdniny na dedine rozhodne majú niečo do seba.

Dorážame do Babinej a obzeráme sa po vode. Na návsí majú pumpu. Majo ju skúša, ale vode tak celkom neverí. Idem pozrieť aj ja a tiež jej tak celkom neverím, je nejaká dohneda. Chvíľu oddychujeme v parčíku. Krátko potom, ako sa zdvihneme, sa pýtam okoloidúceho chlapa, kde by sa dala nabrať voda. Spomína najprv pumpu, ale potom navrhne, že si môžeme nabrať u neho. Pustí nás do kuchyne a načerpáme. Pýta sa, kam ideme, vravíme, že do Detvianskej Huty. Zdá sa mu to na päť dní nejako blízko, vravíme, že sa neponáhľame. Zabudli sme dodať, že nejdeme úplne priamo. Ďakujeme za vodu a lúčime sa.

Ostáva nájsť nejaké rozumné miesto na táborenie. Pokračujeme z Babinej po červenej, nachádzame pôvabnú turistickú šípku s nápisom "Lúkou 750 m popri kríkoch a cez les." a v protismere "Podjazdom do Babinej." Takúto inštruktáž na smerovníkoch sme ešte nevideli. Pokračujeme teda lúkou cez pasienky popri kravách, sem-tam prekračujeme ohradníky. Niektorí už majú aj sklony zložiť sa, ale všade je celkom šikmo a zakraveno. Vylezieme do lesa na kopci, ale ten tiež nevyzerá veľmi dobre. Pokračujeme tak ešte chvíľu po značke a nakoniec nachádzame použiteľnú lúčku. Je síce pomerne hrboľatá, nie úplne rovnomerne zatrávnená, ale v závetrí. Ľudia stavajú stany, čo drsnejší (menovite Roman a ja) hodláme spať pod širákom. Varím paradajkovú plievku a nejaký hromadný čajíček, na ktorý zbieram vodu, lebo je jej málo a nechcem byť jediný sponzor. Niektorí ľudia prispeli aj o niečo viac, než zodpovedalo ich zásobám, za čo im patrí veľká vďaka. Ľudia jedia, čo vedia, obdiv vzbudzuje Maťova zbierka deviatich rôznych tuniakových konzerv.

Stmieva sa, ľudia sa postupne ukladajú spať. Sebo niečo pri baterke píše do notesa. Vysvitne, že píše prejav na oslavu, lebo ich mamka bude mať narodeniny. Je pod mrakom, vidno len kde-tu nejakú hviezdu. Pokúšam sa zistiť, ktoré to sú, istý som si len veľkým a malým vozom a drakom. Svieti mesiac, nechýba mu veľa do splnu. Počuť svrčky a kobylky, občas niečo zaškrieka, ale vtáčiky veľmi nepočuť. Ani nad ránom.

Utorok 5. 8. 2025 (25,1 km, prevýšenie +804 m)

Spím prerušovane, naozaj je tu dosť hrboľato, ale ráno som v pomerne použiteľnom stave. Raňajkujem müsli a varím masalku. Keď si idem pohľadať tiché miestečko, Juls ma varuje, že nech daným smerom nejdem príliš ďaleko, lebo môžem zahučať do kameňolomu. A skutočne, asi dvadsať metrov od lúčky, kde sme spali, je kraj útesu.

Balíme sa, ľudia skladajú stany, overujú pri tom prírodný zákon, že veci vybalením zväčšia objem. Ja stan skladať nemusím a tak nahlas čítam Výkladový slovník pezinčiny od Laja Slimáka. Roman má dnes narodeniny, Laura mu upiekla muffin, ale v sobotu pred vandrom došiel domov hladný brat, snoril v chladničke a muffin zožral, netušiac o jeho určení. Laura ale úspešne ďalší muffin zimprovizovala a teraz ho so zabodnutou sviečočkou Romanovi odovzdávame. Vyrážame okolo deviatej. Hneď na úvod toho vyrážania ale schytáme predieranie sa cez trnkovú a hlohovú mladinu, občas obohatenú nejakými ostružinami. Evidentne si tam dalo zraz skoro všetko pichľavé svinstvo, ktoré existuje. Sme celí doškriabaní, ľutujeme ranné nasadenie kraťasov, Maja bolí členok, Roman ide vpredu a schytáva všetky tŕne, zdá sa, že to nemá konca. Ale našťastie to koniec má. Vykotúľame sa na lúku, oblizujem si krvavé škrabance, spoločne prskáme a cez už pomerne rozumnú lúku zliezame k podjazdu popod železnicu a ďalej do Sásy.

Cestou padne zásadná otázka, či mám ananás. S hrôzou si uvedomujem, že už druhý rok po sebe som ho zabudol. Pri príchode do Sásy preto leziem do obchodíka pri ceste a ananás kupujem. Majú síce len kolieskový a stojí tri eurá päťdesiat, ale neváham. Keby som bol zaváhal, o kúsok ďalej je Jednota a mohol som ho mať lacnejšie. V Jednote nám teta predavačka napustí vodu a spravíme jej nejakú drobnú tržbu na nanukoch.

V Sáse sa má pripojiť Katka. Hľadáme ju už pri hlavnej ceste, ale vraj je kúsok za dedinou, tak sa poberáme za dedinu a tam ju šťastne nachádzame.

Nasleduje dlhý asfaltový úsek hore Sáskou dolinou na Zaježovú. Najskôr cez lúky, potom cez les. Celkom pečie. Dlhé, nie prudké, ale rovnomerné stúpanie. Trvá to dlho. Poháňa nás ale vízia. Laura má totiž na Zaježovej tetu Broňu a tá nás všetkých pozvala na polievku a na koláčik. Cestou nás zháňa Maťa, ktorá má doraziť na Zaježovú, že kam presne ju majú doviezť. Laura zisťuje od tety adresu a ja ju preposielam ďalej. Napriek vízii je ten asfalt psychicky aj fyzicky náročný.

Nakoniec do Zaježovej dorážame. Teta Broňa nás čaká na križovatke, je to veľmi sympatická pani, má so sebou psa. Skratkami a cez lúku nás dovedie k nim domov. Spomína, že cez tú lúku chodievali ich deti do školy. Majú parádny dom z omietanej slamy. Polievka je úžasná, ríbezľová bublanina ešte úžasnejšia. Oddychujeme, dobíjame mobily, doberáme vodu, navštevujeme záchodík a všeobecne si užívame civilizáciu. Majo číta Tajný život stromov.

Za domom zastaví auto. Rodičia privážajú Maťu. Kontrolujú, či má všetko, ohľadom opaľovacieho krému je to nejaké neisté, tak sľubujeme, že Maťu niečím namažeme. Počas zvyšku vandra potom vymýšľame, čím by sme ju mohli namazať, jedna z možností je olej z rybičiek. Matini rodičia dovezú aj karimatku Maťovi, ktorý si ju zabudol a včera v noci spal na zemi. Maťo tak môže po zvyšok vandra spať na karimatke. Problém je len v tom, že karimatka je nafukovacia, Maťo je lemra a po celý zvyšok vandra si ju nenafúkne. V poslednej správe k vandru som uvádzal základnú príčetnosť ako nutnú výbavu, tuto je to tak na hrane. Predbežne ale Maťo rozmýšľa, ako si karimatku upevniť na batoh, ktorý to kapacitne nie celkom zvláda.

Náš počet sa na chvíľu zvýšil na štrnásť, čo je lokálne maximum. Skoro vzápätí však opäť klesá na trinásť, lebo Tea na tom asfalte nejak škaredo otlačili boty a tak ide v Zaježovej zháňať autobus. Lúčime sa, oplačeme ho a teta Broňa nás odprevadí naspäť na značku. Lúčime sa aj s ňou a sme jej veľmi vďační.

Na značke nezotrváme dlho. Červená odbočí vľavo na poľnú cestu a my sa vlečieme ďalej asfaltom. Všimneme si to až v momente, keď sa už neoplatí vracať, pretože obe cesty sa o nejaký kúsok ďalej opäť stretávajú, ale k absolvovanému asfaltu si tak pridávame ďalší. Výhodou je, že cestou vidíme výstražnú dopravnú značku, na ktorej je okrem štandardnej kravy aj ovca, prasa a kohút.

Volá Peťo, že sa k nám pridá dnes večer na Sliačskej Poľane. Volá aj Hanka J., že sa pripojí zajtra v Budinej alebo v Divíne. To nás možno bude až pätnásť. Kúsok za definitívnym koncom Zaježovej asfalt skončí a pokračujeme ďalej po poľných cestách. Aj keď ono sa to strieda, na Polomoch zas nejaký asfalt nabehne. Vlečiem sa na konci. Spoločnosť mi robí Juls a som za to vďačný. Debatíme o Lasicovi, Satinskom a Cimrmanovcoch. Oddychujeme pri pekných lazoch s hrdým názvom Blýskavica. Spomínam pri tej príležitosti morzeovku. Česi majú na kódovanie morzeovkových písmen alternatívne slovíčka, zamerané jednostranne alkoholicky. Napr. A - absťák, B - blít až doma, C - cíl je výčep ... ale v danom momente si spomeniem len na CH - chvátám k pípám. Holt, dosť pečie a vody ubúda.

Hneď za Blýskavicou je sedlo Priehyba, v ktorom začína najaktívnejšie dnešné stúpanie. Len asi plus sto sedemdesiat, ale dosť na to, aby sme necítili krivdu, že nebol žiadny ostrejší stupák. Lezieme na Makytovú, ďalej asi tri kilometre po takom menšom hrebeni a potom dole z Červenákovho vrchu. Cestou stretneme Ďurovie vrch, ktorý je so svojimi 933 metrami nad morom najvyšším miestom vandra. Vilo našiel krásnu bedľu, ale nevie, čo s ňou. Tak sa jej ujímam a predbežne ju používam ako dekel na zrolovanú karimatku. Už sme pre dnešok dosť unavení. Posielam Peťovi správu, že kebyže náhodou dorazí na Sliačsku Poľanu pred nami, nech sa tam porozhliadne po vode a po táborisku. Peťo volá, že zabudol vystúpiť v sedle Stará Huta, Poľana a odviezol sa autobusom až do dediny Stará Huta, že práve usilovne šliape nazad a že sa vidíme v sedle.

Na Červenákovom vrchu sa rozťaháme a hromadne blúdime. Volá Majo, že hľadajú značku, hovorím mu, že aj my, že je tu pri mne Katka a Juls, že s Katkou sa držíme GPSky, že Juls sa drží ľudí, čo hľadajú značku kdesi ďalej od nás a že sa k nim asi pripojí. V danom momente ale netuším, že to je ešte iná skupinka, než tá, v ktorej je Majo, takže ten panikári, že Juls nie je nikde na dohľad. Značku nájdeme relatívne rýchlo, spojíme sa so skupinkou, na ktorú vidíme a zostupujeme strmo nadol. Značku opäť strácame a zliezame do sedla vo voľnom štýle. Prejavuje sa jedna z mála nevýhod trekingových sandálov, ktoré mám obuté. Nedávam pozor, nepozerám poriadne pod nohy, popod remeň sa mi do nohy zaryje rafinovane rozvetvené drevo a urobí mi na nohe dlhý krvavý šrám. Blbé je, že ten šrám je pod remeňom a remeň to ustavične dráždi. Otravuje a bolí to až do konca vandra.

Nakoniec po nie celkom značkármi zamýšľaných cestách zlezieme do sedla. Nie je tam ani Majo, ani Peťo. Oddychujeme a čakáme. Mobil mám na nejakom malom percente, Juls mi požičiava kábel. Majo, s Maťom a Paľom, ktorí štandardne ťahajú vpredu, sa časom objavia. Spolu s nimi dorážajú aj Laura a Sebo. Zašli si ďalej, než sa zdalo a nejak sa nám ich podarilo predbehnúť. Peťo sa stále neukazuje. Volám mu, že ako na tom je a dozvedám sa, že nás čaká o kúsok ďalej smerom k cieľu. Tak sa dvíhame a skutočne ho o pár metrov ďalej nachádzame.

Stúpame posledných sto dvadsať výškových metrov na Sliačsku Poľanu. Pomaly sa zošerieva, čaká nás ešte hľadanie táboriska a vody, stavanie stanov a varenie, takže dúfam, že prvé dva body nezaberú priveľa času. Ale máme šťastie. Nachádzame krásnu lúku, neďaleko je kaplnka, v okolí nejaké domy, ale nijak zvlášť blízko. Pozeráme, či to nie je nejaký súkromný pozemok, ale nič tomu nenaznačuje. Kúsok od lúky studňa. Taká klasická, s rumpálom, kýblom a dobrou vodou. Úplný ideál. Za mňa najkrajší nocľah vandra.

Staviam stan, pretože v noci má liať. Varím gulášovú polievku a vylepšujem ju bedľou. Bedľa je obrovská. Ja si z nej nalámem toľko, koľko sa mi zmení do kastróla, Peťo si časť z nej smaží na panvičke, Majo z nej nejakú časť prihadzuje ku suchohríbom, ktoré našiel cestou a aj tak ju nespotrebujeme celú. V každom prípade ale to vylepšenie stálo za to. Zaliezam do stanu. Príde nás pozrieť niekto miestny, že či máme vodu a či sa nechceme schovať u nich v altánku, lebo v noci má liať. Ďakujeme, že vodu sme nabrali zo studne, že s dažďom rátame a že nenecháme neporiadok. Ale je to od neho veľmi milé.

V noci sa budím na to, že naozaj prší. Ale rýchlo opäť zaspím. Nad ránom už za šera sa zobudím, že ešte stále prší. Hovorím si, že už nemalo, že ktovie, ako nám poschnú stany, ale zase opäť zaspím.

Streda 6. 8. 2025 (21,5 km, prevýšenie +193 m)

Budík zvoní o pol ôsmej. Vstávame o trošku neskôr, jednak preto, že toho dnes máme prejsť menej, jednak preto, aby po nočnom lejaku stihli doschnúť stany. Obloha je jasná, nejaké oblaky sú, ale sú riedke, sú nízko nad nami a lietajú veľmi rýchlo. Raňajkujeme, čerpáme vodu zo studne, nahadzujeme batohy a obzeráme kaplnku.

Lúči sa s nami Laura. Vander náhle končí a uteká do civilizácie do Starej Huty. Je mi to ľúto, lebo som s ňou chcel poriadnejšie skecnúť a nestihol som.

Prechádzame Sliačskou Poľanou. Niektoré domy sú pekne poopravované na chalupy. Niektoré chátrajú, majú prelomený krov alebo z nich ostali len obvodové múry, cez ktoré prerastá zeleň. Zato tesne pri jednom takom je dobre zachovaná kadibúdka. Prestupujeme na modrú značku. Roman nachádza veľké mravenisko.

Cesta sa opäť mení na asfalt. Križujeme väčšiu asfaltku, o kus ďalej pod vedením špekulujeme, kade značka pokračuje, nakoniec končíme pri šípkovníku niekde v lese, ktorý naprosto nezodpovedá tomu, čo hovoria mapy s GPSkou. Zvažujeme, či sa držať značky, lebo to by znamenalo zase ďalší asfalt, alebo to strihnúť po poľných cestách. Ideme po poľných, lebo to navyše vyzerá aj ako skratka. Dúfame, že nebude síce dlhšia, ale o to náročnejšia. Nakoniec sa to vyplatí. Les sa strieda s pasienkami, občas preskakujeme ohradníky, našťastie majú slušné brány, ktoré sa dajú odopnúť. Je tam pekne.

Prichádzame opäť na cestu na červenú značku. Chvíľu po nej ideme, prekonávame jedno z mála dnešných stúpaní. Odbočka z cesty do lesa je pomerne nenápadná. Cesta žiadna, len značka na strome na lúke kdesi ďalej od cesty vľavo. Napriek tomu, že sa po odbočke obzeráme, ju minieme a musíme sa kúsok vracať. Nasleduje relatívne dobrodružný terén. Značky nachádzame iba občas, ale nejako trafíme. Stretáme hubára, s ktorým prehodíme pár slov. Vychádzame opäť na cestu. Oddychujeme, rozmýšľame, či budeme obedovať už tu, ale nakoniec sa presúvame až k odbočke na Budinskú skalu. Katka suší na batohu uterák, ten za ňou povieva a Katka vyzerá ako superhrdina s plášťom.

Časť ľudí sa na odbočke rovno pustí do obeda, podaktorí, čo ešte vládzeme prepletať nožičkami, sa vyberieme obzrieť Budinskú skalu, lebo tam má byť pekný výhľad. Po náhodnej ceste vybehneme na kopec a nájdeme tam rúbanisko. Tak sa krížom cez rúbanisko nejakým náhodným terénom presúvame k jaskynke menom Jánošíkova skrýša. Hanka J. píše SMS, že predsa len nepríde. Odpisujem jej, že na ňu práve myslíme. Posielam jej aj fotku, ale SMSkou asi neprešla. Jánošíkova skrýša je diera v skalách, má asi päť metrov, dalo by sa tam v prípade núdze dobre prespať. Okolo diery sa poneviera zopár turistov, snáď jediných, čo sme na celom vandri stretli. Vedie od nej na Budinskú skalu pekný chodník. Na chodníku predbiehame starší manželský pár, majú batohy, pani nesie v ruke metlu, taký klasický portviš. Príde mi to v lese ako veľmi nečakaný artefakt a pýtam sa, či to používa ako dopravný prostriedok. Smejú sa, pán potvrdzuje, že rozhodne. Budinská skala je pekné bralo, skaly pod nami môžu mať tak tridsať metrov, oproti vidno Poľanu, výhľad je parádny. Vraciame sa opäť cez rúbanisko, lebo to tam už poznáme a je to tade kratšie. Pripájame sa ku zvyšku, obedujeme a oddychujeme.

Nasleduje ďalší presun po asfalte po lúkach bez stromčeka. Statne pečie. Zaujala dopravná značka "Zákl. škola 3 km". Vynechávame hríbik "Budinské lazy", využívame v náš prospech trojuholníkovú nerovnosť a strihneme to rovno po ceste, zvlášť preto, že aj tou dlhšou cestou sú to asfaltky. Opäť oddychujeme kúsok od Kamenných vrát. Kúsok od cesty je vyhliadka Jasenie, z ktorej má byť za pekného počasia vidieť Kriváň. Podaktorí zase ideme vyhliadnuť. Vyhliadka je naozaj parádna, vidno všetko možné vrátane hradu v Divíne a cieľa našej cesty pri Ružinej. Vidno Poľanu, Nízke Tatry a skutočne vidno aj ten Kriváň. Pozeráme, kade pôjdeme, debatíme s tetou z Detvy, ktorá tam zbiera materinu dúšku a vraciame sa dole ku zvyšku.

Zostupujeme do Budinej, asi kilometer to ešte ťaháme po asfalte a lezieme do lesa. Celý deň mi nejak zvláštnejšie trávi a tak len čo sa naskytne les a príležitosť, zaliezam do kríčkov riešiť situáciu. Čakajú ma Katka a Juls, o niečo ďalej aj Roman, teším sa, že nejdem ďalej sám. Výšku strácame celkom aktívne, sem-tam sa nám popod nohy pletú ostružiny, sem-tam sa dajú aj nejaké zjesť. Obiehame nejaké studničky, sú to len zablatené načieračky pre prípad krajnej núdze. Popri chodníku je množstvo veľkých mravenísk. Vilo ich počíta a skončí niekde okolo dvadsiatky. Veľké čierne lesné mravce behajú aj po chodníku, sú všade, je problém nedupať po nich. Peťo sa o to aspoň snaží. Nad Divínom nachádzame pekné gazebo so skvelým sedením. Človek nemusí zložiť batoh, aj s ním sa môže posadiť, oprieť o stôl a môže si vyložiť nohy na kladu oproti. Ak to autori spravili naschvál, treba im priznať genialitu. My, čo máme staršie mapy, žasneme, lebo značka okolo gazeba viesť nemala. Tí, čo majú novšie, tvrdia, že po novom už vedie. Napriek tomu ju relatívne rýchlo stratíme a musíme prejsť krížom cez lúku, aby sme ju opäť našli.

Dorážame do Divína. Zvažujeme, či najprv navštívime hrad, alebo reštauráciu, ale nezvažujeme dlho. Ľudia už pol dňa básnia o bryndzových haluškách. Okolo opevneného kostola sa dostávame na námestie a nachádzame miestny podnik. Je to pizzéria, nepizzové veci už nerobia, takže z halušiek nič nebude, ale pizzu robia dobrú a za relatívne rozumnú cenu. Zreštaurovaní sa presúvame k zmrzlinárni oproti. Dav zmrzlinuje, tí, čo ešte vládzeme, ideme okuknúť hrad.

K hradu treba vybehnúť nejakých päťdesiat výškových metrov. Vyberajú tam vstupné, ale v čase, keď tam dorážame, už je búdka prázdna, je tam len kasička. Za vstup chcú štyri eurá. Mám len drobné a desiatku. Tých drobných nie sú celkom štyri eurá. Desiatku dávať nechcem, tak mám vstup o niečo lacnejšie. Hrad je pekný, pomaly ho rekonštruujú. Pred Turkami ho kedysi bránila tristočlenná posádka. Bojovali do posledného chlapa, ale hrad bol nakoniec dobytý. Turci ho držali osemnásť rokov. O sto rokov neskôr sa zopsul majiteľ Imro Balaša, dal sa na kariéru lúpeživého rytiera, vrhol tak hanbu na inak významný šľachtický rod a tak prišlo cisárske vojsko a hrad mu vyhodili do vzduchu.

Vraciame sa k zmrzlinujúcim, sme varovaní pred jedným konkrétnym druhom zmrzliny, ktorý si rozhodne nemáme dávať, ale už si nepamätám, ktorý to bol. Mne spravila veľmi dobre pizza s pivom a tak zmrzlinu oželiem. Začíname sa presúvať smerom do kempu pri Ružinej. Po asfalte. Ideme popri nekonečnom kukuričnom poli a mätie nás, že nevidno jazero. Nakoniec sa ale dokotúľame do cieľa. V kempe chcú tri šesťdesiat za človeka a päť eur za malý stan do troch ľudí. Usudzujem, že päť eur je za moju pidi psiu búdku priveľa a že radšej budem spať vonku. Poplatok za stan platí len Majo a Nela.

Skladáme sa vo vzdialenejšom kúte kempu, nech cez nás nebehajú v noci ľudia, ktorí pôjdu na záchody. Hádžeme sa do plaviek či príslušenstva plavkám podobného a ideme sa kúpať, či aspoň namočiť nohy. Práve zapadá slnko. Voda je čerstvá, leziem do nej pomaly a opatrne, ale nakoniec si aj trošku zaplávam. Katka núka vo vode čokoládu. Dekontaminácia padne veľmi dobre, som výrazne menej unavený, než som bol ešte pred chvíľou.

Nevarím, lebo večera bola v Divíne, takže relatívne rýchlo zaliezam do spacáku. Čítam ešte pre verejné potešenie krátko zo Slovníka pezinčiny. Podaktorí ešte využívajú luxus zvaný sprcha. Holt, civilizácia. Roh kempu nakoniec nie je vybratý úplne šťastne, lebo niekde týmto smerom prebieha bujará oslava. Znalci tvrdia, že bola rozpustená až okolo štvrtej ráno. Ja som ale fest unavený. V noci sa občas budím, zaregistrujem, že ešte furt hulákajú, ale nebráni mi to v tom, aby som ďalej sladko spal.

Štvrtok 7. 8. 2025 (25,0 km, prevýšenie +691 m)

Majo s Paľom sú drsoni. Vstávajú o pol siedmej a ešte sa idú namočiť do Ružinej. Vravia, že voda bola teplá, taká ako včera. Aha. Ráno je relatívne chladné a vlhké. Rosa bola hojná, slniečko vylieza zo strany, kde je kopec a stromy, takže trvá dlho, kým sa ku nám dostane. Ťaháme karimatky, spacáky a stany tam, kde už svieti a dosušujeme. Napodiv relatívne úspešne.

Spúšťa sa vlna dezercií. Hanka H. plánovala teraz odchádzať už od začiatku, Sebo uteká chystať maminkinu oslavu. K Hanke sa ale pridáva Vilo, lebo ho už nebaví stále chodiť. Končí aj Nela. Katka v noci spadla z karimatky, spala na tráve a nalomilo jej to morálku. Spolu s Katkou zdrhá aj Juls. Je mi to ľúto. Juls je osoba, s ktorou som ešte chcel pokecať a nestihol som. Dezertujúci odchádzajú o niečo skôr, nech stihnú vláčik v Lovinobani. Rekord štrnástich účastníkov nebude tento rok prekonaný, zostali sme siedmi. Vyrážame niečo po deviatej.

Ideme po ceste, vedľa za ceduľou s nápisom "Zákaz lovu rýb" niekto chytá ryby. Keď prejdeme okolo priehradného múru, cesta sa zmení na lesnú. Prichádzame popod rýchlostnú cestu k lovinobanskej stanici, mávame našim, ktorí tam čakajú na vlak. O kúsok ďalej na moste stretávame Seba s Vilom, ktorí boli v obchode. Zháňam sa v dedine po záchode, navštevujeme miestnu krčmu, okrem záchoda tam majú aj malú kofolu. Nevychádzajú mi drobné, Maťo mi prispieva desiatimi centami.

Na námestí chvíľku rozoznávame modrú a zelenú značku, ale nakoniec sa vyberáme po tej správnej (po modrej). Mati volá Andrej, že skutočne príde priamo z Bangkoku, že doma len vyloží bronzovú medailu, zoberie batoh a že sa vidíme na Hrnčiarkach. Volal aj mne, ale vtedy som mal ešte zalietadlovaný mobil. Vedľa Lovinobane je obec Cinobaňa. Z názvu obce je jasné, čo ťažili v Cinobani, ale pokúšame sa hádať, čo mohol byť ten lovín. Z Lovinobane na Hrbáky je to rovnomerné stúpanie lesnou cestou asi plus tristo tridsať metrov, ale odsýpa to pomerne dobre, lebo ideme v tieni. Cestou sa kŕmime černicami. Za Hrbákmi pribudnú lúky, černice naberajú na veľkosti a na sladkosti, ale zato príležitostne pečie. Zvlášť jedna lúka, na ktorej začiatku je šípka s varovaním "ďalej 700 m" je zvlášť vypečená. Volá sa to tam, že Horné Fafáky. Na jej skorovrchole sa schovávame do tieňa a chvíľu oddychujeme. Zo sedla pod Hradným do Hrnčiarok je to skoro rovinka.

V Hrnčiarkach je konečná autobusu a hneď vedľa nej partizánsky pamätník. Na zastávke varujú, že sú tu medvede. Obedujeme, googlim, čo ťažili v Lovinobani (striebro a železo) a čakáme na Andreja. Očakávame, že dorazí autobusom, ale Andrej sa vynára z tej cesty, po ktorej sme prišli my, vyšľapal to z Mýtnej po červenej. Sme teda ôsmi. Andrej vraví, že išiel v autobuse s Hankou J. a tá že možno príde večer. Prichádza autobus, vystúpi z neho jeden človek, autobus sa na maličkom obratisku na tri razy otočí do protismeru a zase odíde. Vyrážame na cestu, Majo si tu zabúda lyžicu.

Prechádzame cez Hrnčiarky, ohavkávajú nás psi, zvlášť takí dvaja, jeden pod nami a jeden na kopci nad nami, sa navzájom hecujú. Rozmýšlame, či náhodou nefungujeme ako katalyzátor a keď odídeme, budú už naveky hafkať jeden na druhého. Na Čachovke sa odpájame od modrej značky a stúpame červenou až na sedlo Prieraz. Na Prieraze je detviansky kríž (vyzdobený ornamentami, so zubatou okrúhlou plechovou strieškou) a je odtiaľ krásny výhľad. Dole vidíme vodnú nádrž Málinec a okolo množstvo lesov. Mimochodom - na mape má priehradný múr Málinca pekné rovnobežné vrstevnice. Niečo malé zjeme, Peťo núka žížaly (želatinové, nie skutočné), Maťa TUCky (skutočné), a poberáme sa zostupovať k Málincu. Po lesnej ceste sa skotúľame dole na asfaltku, ktorá beží okolo priehrady. Pristavuje sa pri nás auto, chlapík sa nás pýta, kam sme sa vybrali. Vravíme že ku kaštieľu v Málinci. Chlapík vraví, že sa to tam voľakedy volalo Dobrý potok, potom to komunisti premenovali, ale že už je to premenované naspäť.

Asfaltka slúži hlavne ako cesta pre lesákov a cyklotrasa. Dúfal som, že z nej budú pekné výhľady na jazero. Ale Málinec je nádrž na pitnú vodu, evidentne nikto veľmi nestojí o to, aby ľudí napadlo ísť sa tam kúpať. Takže breh je nahusto zarastený lesom, všade okolo sú cedule s ochranným pásmom. Plazíme sa po asfalte okolo neho štyri kilometre a vodu sme videli raz. Ale zato sme neraz videli černice, dobré a zrelé. Dnešok je úplne černicový deň.

Nakoniec sa ale cykloasfaltkou doplazievame na hlavnú asfaltku. Chvíľu oddychujeme a potom vyrážame na posledný úsek dnešnej cesty. Ideme popri Ipli. Vybehnem na most, nech sa pokochám riečkou, ale je to taká zhruba Vydrica. Prichádzame k dopravnej značke, ktorá označuje začiatok obce, skutočne je tam Dobrý potok. Ale domy sa stále vyskytujú len sporadicky. Poblíž kaštieľa si v prvom dome pýtame vodu. V záhradke je teta, časom sa k nej pridá ujo. Ujo nám napustí dve vlastné plastové fľašky, potom nám ale povie, že kúsok povyše za trafostanicou sa dá nabrať voda pri ceste. A že pri kaštieli majú poľovníci prístrešok so stolmi a že tam nám bude dobre. Teta spomína, že ešte nedávno tiež behala po kopcoch, ale že už zdravie nedovolí.

Prichádzame ku Kolenérovskému kaštieľu. Je to vila po bývalých majiteľoch sklární, ktoré už dávno nefungujú. Aj kaštieľ vyzerá dosť rozpadnuto. Vedľa je stavba, podľa architektúry najskôr bývalý obchod a za ním poľovnícky prístrešok. Sú pod ním dva stoly a okolo nich mimoriadne mäkké gauče. Keď si človek sadne, ešte to tak dvadsať centimetrov klesne. Skladáme batohy a ideme hľadať vodu. Okolo pobehuje partia miestnej prázdninujúcej omladiny. Nájdeme stĺpik, z ktorého trčí hadica s kohútikom, skutočne z toho tečie voda, vyzerá pitne. Naberieme vodu a vraciame sa variť. Predtým ale ešte obehneme kaštieľ. Naozaj je v zlom stave. Strecha preborená, tečie do neho, vyzerá to nebezpečne, Majo konštatuje, že keby sa tam mal schovať pred dažďom, radšej volí ten dážď. Kedysi to musela byť krásna budova. Je ho škoda.

Nemám na posledný večer puding. Ďalšie vážne opomenutie. Ale delím sa s Romanom o wifon, ďalší varím pre seba, potom robím masalu. Krížom cez cestu hrá niekto na fúkacej harmonike klasické trsacie ľudovky a ide mu to dobre. Maťa s Andrejom sa šikanujú, ale vzhľadom na to, že sú súrodenci, sa zle rozoznáva, kto šikanuje koho. Na záver slávnostne otváram pixlu ananásu. Roman poskytuje plastový tanier, krájam na ňom kolieska ananásu na štvrtinky, tanier koluje a ananás slávnostne požierame. Okrem Mati, ktorá sa na nás slávnostne pozerá, lebo ananás neľúbi.

Ešte pred začiatkom varenia prichádza ujo, ktorý nám dal vodu a tip. Vraví, že ten dom vedľa je poľovnícka chata, že sú tam postele, pitná voda aj záchod, že nám požičia kľúče a že tam môžeme prespať, lebo vonku sú medvede. Tak sa po varení presúvame do chaty. Vládne v nej taký poľovnícky poriadok. Namiesto eufemizmov ale radšej zacitujme zo slovníka pezinčiny: "brajgel, brajgl - je taká vyššá forma neporátku. Brajgel je aš taký neporádek, že sa v ném nevyzná any sám autor, prípadne majitel." Na stole sú ešte nejaké staré lupienky a zvyšky nejakého dávneho vegetenia, na náhodných miestach plechovky piva (plné), v kuchyni hojné zásoby voľačoho tvrdšieho. A osem postelí. Niektoré zanechané v stave, v akom z nich niekto vyliezol. Ale tešíme sa im. Vonku je síce lepší vzduch (Peťo volí túto výhodu a riskujúc medveďa ide spať von), ale môj chrbát má z matracu radosť. Maťa a Andrej si na poschodových posteliach vyhradzujú horné poschodia. Hanka J. nakoniec neprišla. Ukladáme sa, naťahujem sa do spacáku a spím na mäkkom až do rána.

Piatok 8. 8. 2025 (15,3 km, prevýšenie +667 m)

Budíček máme na siedmu, nech všetko stihneme. Hlavne autobus. Dorážam vrece s müsli. Bežne mi vystačí na štyri dávky, ale tentokrát je tá štvrtá nejaká väčšia, než tie zvyšné tri. Váham, či som náhodou nejaké raňajky nevynechal, ale nevynechal. Tak to statočne dotlačím. Varím masalu a balím. Majo nachádza lyžicu, predsa len ju na Hrnčiarkach nezabudol. Príde nás pozrieť ujo. Spomína, že strecha na kaštieli sa prepadla pred štyrmi rokmi, keď veľa nasnežilo, že to niekto kúpil, ale že do opravy sa nehrnie a že to ešte komplikujú pamiatkári. Ešte nie sme zbalení, tak sľubujeme, že zamkneme a kľúče donesieme. Využívam výhodu funkčného záchoda, dobalievame, čítam slovník.

Kotúľame sa von, zamykáme zámok v dverách aj ťažkú petlicu, Andrej ide vrátiť kľúče a požičané plastové fľaše. Vyrážame po cyklotrase. Pre zmenu asfaltka. Cesta rovnomerne stúpa asi štyristo výškových metrov. Ujo síce vravel, že existuje nejaká skratka, ale sme v takom stave, že tých štyristo výškových metrov radšej budeme stúpať pomaly a rovnomerne. Cesta ide hustým ihličnatým lesom, popri nej hučí potok. Oddychujeme pri veľkej zákrute a odtiaľ drobnejšími serpentínkami prichádzame hore na Črchľu. Na trase nám hlásia Chocholnú, Peťo sa teší, že to má odtiaľ domov blízko.

Kúsok od Črchle sa ale situácia komplikuje. Máme nájsť odbočku vpravo. Prbližne správne odbočíme, ale skončíme vo fest hustej neprebratej smrekovej mladine. Podľa GPS je chodník niekedy kúsok vpravo, niekedy kúsok vľavo od nás, stromky sú tak štyridsať centimetrov od seba, tisneme sa s batohmi pomedzi ne, vo vlasoch, na batohu aj za krkom mám suché ihličie. Haluze škrabú a kultúrna cesta nikde. Hrozná trasa. Nakoniec sa prepracujeme na cestu pod mladinou. Tešíme sa, že sme ju našli, vyberáme sa po nej a po pár minútach prichádzame na to, že sme sa vybrali zle. Tak sa vraciame. Konečne sme na značke, ktorá bola celý čas niekde vpravo od nás. Toto vystrájanie nám zožralo celkom veľa času. Dúfame, že nič ďalšie podobné nás nepostretne, lebo ten autobus nestihneme.

Cez riečku Chocholnú dorážame do Palestíny. Je tam celkom pokoj, tak tam chvíľu oddychujeme. Na Chocholnej - kopci sa cesta vetví, dá sa ísť po žltej, alebo ďalej po červenej. Po žltej by to malo byť rýchlejšie a pohodlnejšie. Predný voj ale tadiaľ prefičal, na žltej, ktorú vidno do diaľky, ich nevidíme, usudzujeme preto, že zvolili červenú. Vyberieme sa za nimi a skutočne ich o niečo ďalej nachádzame. Tvária sa, že sme sa predsa dohodli, že pôjdeme ďalej po červenej, tvárime sa, že keby sme sa dohodli, niečo by sme o tom museli vedieť. Ideme teda ďalej, cesta sa mení na padák protivne zarastený ostružinami, skoro na úrovni tých trniek z druhého dňa. Som podriapaný a celkom prskám, že sme mohli ísť peknou lúkou. Dole je potok s peknými skalami, cez ktoré sa prelieza, tie sa celkom oplatí vidieť, a tak prskám o čosi menej.

Prskanie (aspoň v duchu) opäť zintenzívnim, keď sa liepame od potoka hore. Najprv strmina, potom chodník zahádzaný lesáckym sajrajtom. Majo volí radšej cestu po spádnici. Nasledujem ho a v duchu sa pýtam, či je to šťastný nápad. Ale na značkovú serpentínku povyše dorážame takmer súčasne s Paľom, ktorý sa značky drží celý čas. Chodník sa o chvíľu zavesí na lesnú cestu a po nej sa dá ísť rýchlejšie. Nachádzame sprej proti medveďom, ale je puknutý. Možno ho medveď prehryzol. Peťo sa ho ujíma, nech tam nezostane sajrajt, pchám mu ho na batoh k pršiplášťu a dodatočne zisťujem, že z neho ešte niečo tečie. Mám od toho prsty a Peťo má od toho pršiplášť. Opláchne ma troškou vlastnej vody. Časom aj Peťo zistí, že má prsty od protimedvedieho sajrajtu. Zistí to tak, že si pretrie oči.

Všetci sa nejak ženú dopredu, držím zadný voj s Andrejom a Maťou. Kamarátov nachádzame na Smolne, chystajú sa obedovať. Pýtam sa, ako sme na tom s časom, vyzerá to, že na obed máme asi dvadsať minút a stále všetko stihneme. Tak teda obedujem poslednú parenicu s kaiserkou od pondelka a zapíjam to vodou zarobenou s práškovým čajom. Prsty mám trochu od toho protimedvedieho sajrajtu a tak má všetko jemný nádych po čiernom korení. Kamaráti sa so všeličím delia, prispievem do diskusie mandľovo-škoricovou tubičkou.

Prestupujeme na žltú značku, ktorá nás má doviesť až do Detvianskej Huty. Chvíľu sa ešte motá po lese a potom stúpa po lúke. Divím sa, prečo stúpame a hovorím si, ktorý inteligent naplánoval cieľovú dedinu na kopci. Kamaráti sú kamaráti a nemenujú inteligenta nahlas. Vylezieme na asfaltku. Idem vzadu s Maťou. Je to pomerne skvelá baba, tichá a vytrvalá. Aj keď má otlačené nohy a je na nej vidno, že je unavená, nebrble a kráča. Z asfaltky odbočuje poľná cesta do Huty. Prichádzame ňou ku samoobsluhe. Ešte je kúsok času, takže sa stíhame zastaviť. Investujem do nanuku a do pixle jablkového džúsu. Presúvame sa na zastávku. Oficiálne dorážame do cieľa dvadsiateho školského vandra ŠpMNDaG.

Čakáme na zastávke. Volám mojej Zuzke, nech mi kúpi lístok na vlak. Autobus prichádza z inej strany, než ho čakáme a otáča sa. Šancu nestihnúť ho ale nevyužívame, aj hovor s mojou ženičkou stihnem ukončiť. Vezieme sa do Hriňovej. Autobusár sa pýta, kde chceme vystupovať a poradí nám, kde je to najlepšie, ak chceme stihnúť autobus do Kriváňa. Čakáme na zastávke, ktorej nedeliteľnou súčasťou je smrdiaci odpadkový kôš. Časom sa dočkáme aj druhého autobusu.

V Kriváni máme asi hodinu času, lebo náš vlak asi pol hodiny mešká. Našťastie je vedľa krčma, ľudia väčšinou kofolujú, ja si dávam pivo (je o štyridsaťpäť centov lacnejšie). Náš rýchlik je predbehnutý osobákom. Peťo ide na osobák. Chce vo Zvolene stihnúť spoj do Vrútok, lebo ide vrchom do Trenčína. Krátko po jeho odchode skutočne prichádza aj náš rýchlik a tak sme vo Zvolene skôr, ako Peťo. Nepomôže nám to, náš prípoj už je preč.

Andreja s Maťou prichádza na stanicu vo Zvolene vyzdvihnúť tato. Maťo vracia požičanú karimatku, bonzujeme ho, že ju ani raz nenafúkal, tato žasne rovnako, ako my. Pre Paľa tiež prišla nejaká rodina, takže sa so všetkými lúčime. Zato sa znovu zvítavame s Peťom. Hľadám na cp.sk náhradnú dopravu a nič kultúrne mi to nevyhadzuje, takže panikárim. Idem sa tety v pokladni pýtať, čo máme robiť, teta mi povie, že ísť ďalším vlakom a dá mi potvrdenie, že ten náš meškal. Skutočne, na tabuli sa objavuje ďalší spoj do Bratislavy, ktorý dorazí okolo desiatej. Po chvíli snaženia jeho existenciu nakoniec vymámim aj z cestovného poriadku.

Čakáme na peróne, čítam slovník. Prichádza Peťov vlak, takže sa druhýkrát lúčime a ostávame štyria. Nakoniec prichádza aj ten náš. Cestujeme, z Novej Bane do Kozároviec sme prevezení náhradnou dopravou, lebo je tam výluka. Mastíme sedmu do kríža, ja s Maťom proti Majovi s Romanom. Nakoniec sme šťastne dovlečení do Bratislavy, Maťo a Majo vystupujú na Vinohradoch, ja s Romanom až na Hlavnej stanici. Čaká ma moja žena Zuzka. Som strašne rád, že ju vidím, vezie ma domov.

Epilóg

Na to, že som to propagoval ako ľahký vander to teda bola riadna zaberačka. To, že bude mať vyše sto kilometrov, mi skutočne nenapadlo. Orientoval som sa skôr podľa časov, než podľa dĺžky trasy. Všetkým, ktorých som uviedol do omylu, sa ešte raz ospravedlňujem. Svoje k náročnosti pridalo asi aj to množstvo asfaltu, ktoré sa cestou vyskytovalo. Ale je to pekný a zaujímavý kraj. A bolo mi cťou a potešením s vami vandrovať.

Plodina vandra: černice, huby
Spolu sme prešli: 106,4 km (zatiaľ tretí najlepší výkon, o trápnych 200 metrov menej, než vlani)
Celkovo sme nastúpali: 2797 m

Fotky