Belianska jaskyňa je najväčšia a jediná pre verejnosť sprístupnená vysokohorská kvapľová jaskyňa v Tatranskom národnom parku. Nachádza sa neďaleko obce Tatranská Kotlina, v najvýchodnejšej časti Belianskych Tatier, vo vysokohorskom krasovom teréne. Vchod do jaskyne leží na severnom svahu Kobylieho vrchu, vo výške 890 m n. m.
Z celkovej známej dĺžky 3,5 km je verejnosti sprístupnených 1 135 m, s výškovým rozdielom 112 m. Jaskyňa je otvorená každý deň okrem pondelkov od 15.6 do 31.10.
V Belianskej jaskyni sa vyskytujú tri druhy netopierov: netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier fúzatý (Myotis myscinus) a netopier Blythov (Myotis blythii). Žije tu aj plch obyčajný (Glis glis) a v jazierkach bezpancierovec slepý (Bathynella chappuisi) a druhy z radu chvostoskokov (Colembolla). Na zhnitom dreve boli zistené plesne (Mucor mucedo, Penicilium glaucum). Teplota vzduchu v jaskyni sa kolíše medzi 5 – 5,8 °C, vlhkosť medzi 93 – 97 %.
Pri vzniku Belianskej jaskyne, ktorej vývoj prebiehal od vrchného pliocénu až do konca pleistocénu, pôsobila erozívna a korozívna činnosť ľadovcových a atmosférických vôd v miestach vrstvových škár a tektonických línií.
Jaskyňa bola známa zlatokopom už roku 1826, o čom svedčia uhľom písané mená a dátumy na jej stenách. Ich objav však ostal utajený. Až v roku 1881 vnikli do jaskyne jej prví známi objavitelia Július Husz a Johan Britz. Na ďalších objavoch sa podieľali aj B. Kaltstein a I. Verbovský. Sprístupnená bola za veľkých ťažkostí v roku 1884. Elektrické osvetlenie jaskyne zaviedli už v roku 1896, to je 12 rokov po objavení žiarovky. Je zaujímavé, že okolo roku 1934 sa v jaskyni robili pokusy so zaľadnením spodných častí, čím by vzrástla atraktivita jaskyne. Tieto pokusy boli aj pomerne úspešné, veľmi sa však pritom poškodila kvapľová výzdoba a praskali vápencové steny jaskyne, preto sa neskôr s pokusmi prestalo.